Miro sa vo svojom ostatnom dosť rozsiahlom článku razantne „obúva“ do slovenských biskupov a ich najnovší pastiersky list spája s jej minulými a dávno minulými hnedastými „prehreškami“, ktoré kladie do kontrastu s populárnymi vyjadreniami pápeža Františka. A vyvodzuje záver, že takéto adventné posolstvo slovenskej cirkevnej „verchušky“ je nepatričné.
Ľudia mimo cirkvi, nechcem ich nazvať ateistami, to by znelo pejoratívne, si často myslia, že cirkev je niečo ako násilnícka organizácia, ktorá svojimi direktívami zotročuje svojich členov a upiera im „základné občianske práva“. Že zatuchnutí biskupi a podivní mladí muži v sutanách kompenzujú svoje „úchylky“ buzeráciou veriacich ovečiek. A hlavne, že kára neveriacich a nanucuje im svoj názor.To nie je pravda.
Cirkev zásadne rozlišuje, veci týkajúce sa jej „organizačnej štruktúry“ a ponuku viery. Pravidlá určené pre organizačnú štruktúru sú tu najmä pre kňazov, kým ponuka viery je tu pre každého človeka, ktorý o to stojí. A nie sú to iba dememtné babky žmoliace ruženec. Skúste sa napríklad pozrieť na niektorú večernú omšu u bratislavských Kapucínov. Front pred spovednicami pripomína rad v študentskej jedálni. Títo mladí ľudia predsa hýbu vlastným rozumom a „nezožerú“ každý kaleráb, nech by bol servírovaný hoc aj na biskupskom riade.
Miro sa mýli. List slovenských biskupov bola pozitívna zmena v rétorike takýchto posolstiev. Tento list, adresovaný primárne tým, ktorí boli na jeho prečítaní v kostoloch dobrovoľne prítomní, bol formulovaný zásadne otvorene a nečakane civilným jazykom pomenoval problém plíživej rakoviny genderovej ideológie, ktorá pod ľúbivou zástierkou ľudských práv deformuje podvedomie ľudí.
Ja už mám v súvislosti s výchovou detí svoje odrobené a som štvornásobný dedo. Nedokázal by som si ale predstaviť, aby ma deti nazývali „rodič 1“, alebo „rodič 2“. Taktiež by som si vyprosil, aby moje deti vychovávali cez knižky dvaja princovia, alebo nejaký pán Žubajík. A toto nie je moje „základné právo“? Alebo som zastaraný „bigoťák“?
Miro sa teda mýli, že ostatný pastiersky list je dementnou spomienkou na nejaké hnedasté totality a rovnako sa mýli, že bol určený na zvyšovanie rozpoltenosti spoločnosti, či nebodaj na podporu nejakej nenávisti. Pomenovanie vecí pravými menami je práve ono „hovorte áno, áno alebo nie, nie“. Pravda je iba jedna.
Iste, nie každému obsah tohto listu pozitívne rezonuje. Každý má svoje tiene a nedostatky, s ktorými sa musí dennodenne vyrovnávať. A zariadiť sa, či je pre jeho vlastný pohľad na život lepšie nechať sa manipulovať genderovou ideológiou, alebo sa aspoň trocha pridŕžať tradície starej tisíce rokov. A o tom bol onen list.
