Nie som natoľko vzdelaný, ani sčítaný, aby som si mohol dovoliť jeho knihy a eseje hodnotiť z odborného, či literárneho hľadiska. Taktiež mi je ťažké hodnotiť jeho vedeckú prácu a jeho výskumy v teréne takmer na všetkých kontinentoch. Jedno je však jasné: oslovuje ma čímsi, čo iní kazatelia, kňazi, či literáti postrádajú. Je to ľudskosť jeho textov a empatia pre hľadajúceho.
Marketingovo povedané, jeho „cieľovou skupinou“ je, tak ako sa sám často vyjadruje, takzvaná „šedá zóna“. Je to elastická vrstva intelektuálnejšie zmýšľajúcich „hľadačov“ a „pochybovačov“ obaľujúca „pravoverné“ tvrdé jadro cirkvi. Je to tá skupina ľudí, ktorým nestačí svoju vieru prežívať v extatických emóciách, alebo žiť v každodenom živote. Sú to ľudia, často s multidisciplinárnym a multikultúrnym pohľadom na svet, ktorí majú odvahu vystúpiť po stupňoch poznania vyššie.
Práve týchto ľudí Tomáš Halík chápe, snáď sa cíti tiež jedným z nich. Chápe to, že títo ľudia často nesú ťažší kríž a musia sa vysporadúvať často so zdanlivým rozporom oficiálnej vierouky a poznatkami modernej doby. Oslovuje ich svojím pre nich čitateľným štýlom, ktorým dokáže s ľahkosťou podať aj najzávažnejšie myšlienky kresťanstva tak, aby intelektuála, či hľadajúceho, neodradil. Neodradil, ale naopak vtiahol hlbšie do esencie viery a kladením otázok vlastne otázky odpovedá.
„Co je bez chvění není pevné“ nie je len titul jednej z jeho kníh. Túto vetu potvrdí aj každý statik, či materiálový inžinier. To, čo nemá pružnosť sa pri prvom silnejšom údere rozpadne ako sklenený pohár. A je jedno, či tento pohár bol nádherne brúsený, alebo obyčajný „horčičák“. Ostane po ňom iba zraňujúca hŕba črepov. Geniálna paralela. Pružný prút vydrží aj nápor vetra a vráti sa na svoje miesto. Nie vždy na to isté, veď je ohybný, ale vždy si pamätá, odkiaľ vyrastá a ktorá vetva mu dáva miazgu.
Halík oslovuje svoje publikum nielen ľahkosťou s akou podáva kresťanskú filozofiu, ale aj tým, že artikuluje aj tie výhrady, ktoré môžu ľudia “šedej zóny“ voči tvrdému jadru cirkvi mať. Dokáže hovoriť ich rečou a bojovať za ich miesto v spoločenstve veriacich.
V jednej zo svojich esejí hovorí:
„Položme si otázku, zda ti „chudí v oblasti náboženských jistot“ , ti „vzdálení“, pochybující a hledající nejsou také obrazem a výrazem otevřenosti pro Boží tajemství. V protikladu k těm „sytým“, kterým je „všechno jasno“- ať už žijí v onom typu náboženství, jaké v Ježíšově době reprezentovali „zákoníci a farizeové“ (pokládající se za ty, kdo mají monopol na věci, týkající se zbožnosti a mravnosti), anebo podobně sebejistí ateisté, kterým je také „všechno jasné“.
Možná, že i nás křesťany mohou ti „hledající“, ti lidé „na okraji společenství víry“ něco naučit, podobně jako nás mohou učit chudí. Nemáme i my mít stále ducha začátečníků? A jako existuje teologie osvobození, která chce „číst Písmo očima chudých“, možná by měla vzniknout - a možná právě z té naší dějinné zkušenosti - také jistá „teologie vnitřního osvobození“ – ano, osvobození od těch přílišných jistot! Teologie, která by četla Písmo a tradici očima hledajících.
Jsem hluboce přesvědčen, že víra tu není proto, aby nabízela jistoty, nýbrž aby učila žít s tajemstvím. „
Slová, ktoré zamrazia, ale ktoré by mali naopak zapáliť aj mnohé dávno vyhasnuté a do seba zahľadené srdcia. Tie srdcia, ktoré prenikol chlad hlboko zmrazených názorov.
Foto: (C) www.halik.cz
