Začalo to celkom nevinne, keď došlo víno. Zdráhal si sa spočiatku, že ešte neprišiel tvoj čas, ale nakoniec si to urobil. Vtedy sa ti to prepieklo, nik si to vlastne ani nevšimol – hostia boli už dosť pripití. Potom si si však uvedomil, že stačí sila myšlienky a slepí vidia, chromí chodia a keď trocha zakričíš aj Lazár sa vymotá z mŕtvolných plachiet...
A ľudia ťa začali prenasledovať: „ Ako to robíš? Povedz nám ten trik, veď si taký istý človek ako my!“ A chýr sa rozprával v šere synagóg či pri blčiacich ohňoch pastierov... Nie, veď ty si nebol žiaden mág! Veď to, čo si robil, by mohol dokázať ktokoľvek... Veď si i svojím priateľom povedal, že budú činiť ešte väčšie veci, ako ty.
A čosi ťa nútilo robiť dobro. Nie sebe, druhým. A už sa to nedalo utajiť. Darmo si svojim verným kázal nehovoriť o tom. Darmo si pred zástupmi unikal. Kocky už boli hodené a vťahovalo ťa to čoraz viac. A ľudia v tebe videli toho, kto ich vytiahne z biedy, kto je schopný ich nasýtiť, kto je schopný postaviť sa na ich čelo i pobaviť magickou ekvilibristikou premeny vody na víno. A kládli ti ratolesti pod nohy...
Dával si ľuďom všetko, o čo zažiadali, a nepýtal si sa na nič. Veril si v ich dobro. Ale potom, ako si pozmenil starodávny rituál a hovoril o svojej krvi a tele, si spoznal zákernosť toho štvrtého pokušenia. Spoznal si to opustený a zúfalo si volal: „nie moja vôľa nech sa stane!“ Uvedomil si si, že musíš zabiť svoje ego a zomrieť. Aby si odmietol to rafinované štvrté pokušenie...
Pokušenie robiť dobro...
foto: (C) Tibor Javor
