No nebolo to take jednoduche. Najskor som musela prist do Health Centra u nas v skole, kde ma po kratkom cakani prijala sestricka, ktora sa so mnou porozpravala, co ma trapi, a objednala na volny termin u internistky, ktora chodi iba parkrat do tyzdna.
Na pani dolezitu internistku som si uz musela pockat dlhsie, asi hodinku, napriek tomu, ze som bola objednana. Ale zjavne lekari su tu popularni, a to zabezpecuje ich vysoke financne ohodnotenie. Povedala by som, ze chodit k lekarovi je tu taky narodny sport, napriek vysokej cene. Takze pani internistka ma vysetrila = porozpravala sa so mnou. Ziadne necudne dotyky alebo vyzliekanie sa - ved to sa nemoze len tak. Pani internistka ma teda odporucila k dermatologovi.
Hoci byvam v druhom (populaciou) najvacsom meste statu Maine - Lewiston, s populaciou okolo 60,000 obyvatelov (v tom musia byt zaratane aj domace zvieratka, inak si toto cislo neviem vysvetlit), dermatolog sem prisiel vraj len nedavno. Novy, mlady, sympaticky. Objednali ma o tyzden neskor. Vcera mi este sestricka zavolala, aby mi pripomenula, ze dnes mam appointment! Kolka starostlivost! Takze dneska rano som sa tam vybrala.
Na to, ze som bola siroko-daleko jedina peso-iduca osoba som si uz zvykla. Je to asi len 15 minut chodze, a dnes rano bolo nadherne slnecno-jarne pocasie. Po prichode do ambulancie (ktora mimochodom vyzera skor ako office, nie ako lekarska ambulancia) som si pokecala so sekretarkou, ktora s telefonnymi sluchatkami na usiach usilovne pracovala na dvoch pocitacoch. Ma na starosti kancelarske zalezitosti ako objednavanie pacientov, platenie, recepty. Mila, usmiata, privetiva, ochotna pomoct a zodpovedat akekolvek moje otazky. Slovensko, ber si priklad!
Po kratkom cakani (a presne nacas) ma prisla vyzdvihnut uz skutocna sestricka, tiez velmi privetiva a vesela. Ta ma odviedla do samotnej vysetrovacej miestosti, v ktorej bol pripraveny laptop. V nom vyplnila kratky formular o mojich predchadzajucich chorobach, alergiach, problemoch, subjektivnych pocitoch. Doktor zjavne medzitym vysetroval ineho pacienta v inej miestnosti. Takze kym sestricka pripravovala jedneho, on vysetroval druheho, a potom sa vymenili. Tym padom boli obidvaja neustale zamestnani, a vybavili viacej pacientov. Slovensko, ber si priklad!
Dostala som taky papierovy sat, do ktoreho som sa musela obliect - lebo sukromie pacienta je tu zjavne dolezite. Kym som sa prezliekala, sestricka samozrejme odisla. Medzitym som si prezrala fotky a plakety na stene, podla ktorych bol pan doktor v armade, a vozil sa v pusti na tanku. Coze?! Chrobak pochybnosti sa usidlil v mojej hlave - pan dermatolog je vlastne pan vojak?!
V tom pan doktor vosiel dnu. Mlady a sympaticky, vyzeral skor ako dermatolog, nie ako vojak. Vysvitlo, ze v armade bol styri roky, potom isiel naspat do skoly na medicinu. Doteraz presne nechapem ako to stihol. Zdalo sa mi, ze to musi byt inteligentny a skuseny clovek, ktory vselico zazil. V ramci konverzacie som mu povedala, ze som zo Slovenska. To som nemala robit. Chcel sa zachvastat svojimi zemepisnymi schopnostami: "Split, to je tam u vas, ze?" Sklamane som sa zacervenala. Vysvetlila som mu, ze Slovensko a Slovinsko su dve rozne krajiny, a rec som radsej obratila ja otazky tykajuce sa mojho zdravotneho stauvu. Slovensko, neber si prosim ta priklad!
Americke zdravotnictvo
Moje skusenosti s doktormi a nemocnicami na Slovensku boli aj dobre, aj zle. A hoci v Amerike som uz par rockov, zatial som sa vsemozne snazila byt zdrava, lebo som vedela ze choroba tu moze vyjst draho. Ako studentke mi moja skvela skola plati zakladne zdravotne osetrenie, co v preklade znamena prvych $300 a potom 80% az do vysky $1000. Ak si myslite, ze toto je vela penazi, hlboko sa mylite. Napriek tomu som si povedala, ze predsa je nezymsel to nevyuzit, a ze aj 300 dolarov je dobrych. A tak som sa vydala hladat dermatologa.