Francúzsko je jedna z mála krajín, ktorá má prístup k niekoľkým moriam, oceánu, Alpám, sopečným pohoriam a nájde sa v nej aj veľa ďalších historických, umeleckých či technických zaujímavostí. Stredozemné more s čarovným Azúrovým pobrežím, zámky na Loire, vojenské cintoríny na bretónskom pobreží, architektonické skvosty ako Eiffelovka či La Grande Arche v La Defanse, Louvre, divoký Atlantik, Francúzske Alpy vhodné na turistiku aj lyžovanie, syry, vína, croissanty, megality, ... a aj kaňony.
Trvalo milióny rokov kým malá riečka Tarn vyhĺbila jeden z najväčších európskych kaňonov - Gorges du Tarn. Kaňon začína pri mestečku Florac, my však prichádzame cez náhornú plošinu smerom od Mende. Niekoľko kilometrov ideme po náhornej plošine vo výške asi 1000 metrov, až zrazu začneme prudko klesať a pred nami sa zjaví maličký Tarn na dne obrovského údolia. Kľukaté serpentíny nás dovedú až na dno kaňonu, kde je malebná kamenná dedina Sainte Enimie. Podobne ako všetky usadlosti v okolí, obyvatelia Ste Enimie sa živia turizmom - v ponuke sú rafty, kajaky, kanoe, kaňoning, via ferrata (adrenalínové "chodenie" po skalách za pomoci lán, rebríkov), všetko v závislosti od sezóny a náročnosti každého turistu.
Nás zlákal svojou ponukou majiteľ kempingu, v ktorom sme spali (názov už neviem, ale je hneď za dedinou Ste Enimie smerom na Florac, stan sme mali na brehu Tarnu, kemping mal síce iba *, ale za 10euro/noc netreba očakávať veľa...). Pán majiteľ ponúkal rôzne trasy na splav, ktoré buď začínali alebo končili v kempingu, a dopravu z/do kempingu zabezpečil on (rozumej: na starej rachotine nás spolu s loďkami vyviezol 10 km proti prúdu rieky, tam nás vyložil a zaželal šťastnú cestu).
Plavba bola romantická, voda v horúcom počasí príjemne chladila. Výška hladiny závisí od ročného obdobia, a keďže bol stred leta, na niektorých miestach sme museli z lodiek vystúpiť a prejsť po plytčine peši. Obtiažnosť závisí od dĺžky splavovaného úseku a skúseností lodníkov. Kto je na pádlovanie zvyknutý by nemal mať väčšie problémy. 11 km na dvojkanojke nás vyšlo do 30 euro, jednokanojka asi 15 euro. Najnižšie ceny ponúkajú najmä miesta s málo kanojkami a ďalej od dediny.
Nasledujúci deň nás čakala oddychovka v skalnom meste Montpellier-le-Vieux, na náhornej plošine na druhom brehu riečky Tarn. Skalným mestom sú nazvané rozsiahle skalnaté útvary, ktoré trochu pripomínajú umelo postavené štruktúry. V našom mestečku boli vyznačené chodníky (netreba si pomýliť červenú a oranžovú!), ktoré vedú k najzaujímavejším monumentom - jedným z nich je aj Mykénska brána:
Z Montpellieru viedli naše kroky k architektonickému divu posledného desaťročia - diaľničnému mostu pri meste Millau, dokončenému na začiatku roku 2005. Mali sme šťastie, že sme k Millau prišli z východnej strany, a tak sa nám nečakane naskytol úchvatný pohľad na celé údolie s mostom v pozadí:
Millauský most je známy najmä svojimi piliermi - najvyšší z nich je vysoký 240m (na obrázku druhý sprava; výška po vozovku) a tým pádom robí z tohto mosta najvyšší cestný most na svete. Most je dlhý 2.5km a má 7 pilierov každý v tvare písmena A. Hoci diaľnica od Millau na juh nie je spoplatnená, prejazd cez most vás bude stáť okolo 5 eúr. Vodiči prichádzajúci zo severu (od Paríža) môžu zájsť na parkovisko s vyhliadkou, a teda je na čo hľadieť:
Od Millau sme už konečne uháňali k moru, ktoré nás však nemilo prekvapilo - teplota vody pri Agde bola okolo 18 stupňov, čo na Stredozemné more v auguste naozaj nie je veľa! Okrem psov a malých detí nebolo vo vode ani nohy. Počasie nádherné, teplo a mierny vánok, ale kúpanie teda nič moc. A tak sme sa vydali smerom na východ, lebo náš spravodajca nám oznámil, že v okolí St. Tropez je more teplejšie. Tak sa aj stalo, a vrelo môžem odporúčať hrubozrno-pieskovú pláž južne od mesta Hyeres (ktoré je východne od Toulonu). Po vykúpaní a vyslnení nasledovala už len cesta domov.
Po ceste sme si neodpustili ešte druhý známy francúzsky kaňon - Le Grand Canyon du Verdon. Na splavovanie už tentokrát nebol čas, a tak sme aspoň autom prešli po južnom okraji až k ústiu, kde sa riečka Verdon vlieva do jazera. (Ľudia na obrázku kaňon nesplavujú, iba doňho vošli z jazera, kde sa člnkovali)
Nečakanou zastávkou boli útvary pri jazere Lac de Serre-Poncon, ktoré vznikli zvetrávaním poddajnejšieho podložia, v ktorom sa nachádzali aj odolnejšie kusy skál. Takto vznikli "komíny", na vrchu každého z nich sedí ako čerešnička na torte balvan. Tieto útvary sa menia veľmi rýchlo, a keď komín zoštíhlie príliš, skala sa zrúti na zem, a celý objekt zanikne. Myslím, že ak sa tam niekto chce ísť pozrieť, tak nech sa poponáhľa, lebo o desať rokov tam už nebude vôbec nič.
Domov sme pokračovali cez priesmyk Col du Galibier (SZ od Briancon), Albertville, popod Mont Blanc do Martigny vo Švajčiarsku, potom krížom cez Brig, Davos a Samnaun až do Rakúskeho Landecku, cez Innsbruck, Salzburg, Viedeň až sme šťastne dorazili na Slovensko! Poznámka pre šetrných: áno, rakúsku nálepku sa oplatí kúpiť, lebo ju niekedy aj kontrolujú.
(bolo tam trochu zima)
