To slovo som vybrala so všetkou svojou zvyškovou láskavosťou a nehou a zhmotňuje v sebe viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Tragické je totiž nielen to, čo reprezentujete, rozprávate a píšete, ale najmä to, ako veľmi už nevnímate realitu. V nej to nielenže takmer nikoho nezaujíma, ale platia v nej isté nevypovedané pravidlá, ktoré majú príčetní ľudia v úcte – súvisia so slušnosťou, ľudskosťou, svetlom a dobrými koncami – a jedno z nich hovorí:
Na Petru Vlhovú sa nesiaha.
Je to niečo podobné, ako – čo ja viem – neukradnúť maslo v obchode alebo neísť v kapucňovej mikine s kukláčmi po Donatellovu bustu do múzea.
Tragédia vášho náhleho poryvu mysle, v ktorom máte pocit, že sa o ňu musíte verbálne obtrieť, nám naznačuje, ako veľmi mimo môže byť človek, a vzbudzuje oprávnené obavy, či do tohto mimoňstva nezaťahuje aj jednu celú štátnu inštitúciu – ešte to by nám chýbalo.
V tej našej realite je Petra nedotknuteľná Xena a hrdinka, dobré a milé dievča, ktoré má v tých nohách toľko národnej hrdosti a vlastenectva, koľko vy nikdy v živote neuzriete ani nezacítite, ani netušíte, čo to vôbec je a ako to chutí. Toľko odvahy a odhodlania, koľko by iní nevygenerovali za tri životy.
A hlavne – teraz sa sústreďme – toľko spájania, koľko dokáže vygenerovať len zopár osobností raz za čas, naprieč všetkými generáciami či voličmi.
Vlastne máte jedno veľké šťastie, a to je to, že sa Petra nevyjadruje častejšie.
A my nešťastie, že musíme čeliť vašim vyjadreniam príliš často.
Ale taký je život. Aspoň v našej malinkej krajine, rozdeľovanej a oplieskanej tragédmi.
