Boli prázdniny, dovolenky a teda aj viac voľného času, ktoré som aj ja popri iných zábavkách strávil aj mnohými diskusiami s priateľmi aj o tom, čo sa vlastne deje a prečo. Jeden z mojich priateľov ma upozornil aj na článok Petra Zajaca k obsahovej podstate aktuálnej politickej situácie, ktorého názov „O čom budú nasledujúce voľby“ akoby prognosticky už 23.8. 2005 naznačoval ďalší vývoj. S očakávaním som si ho prečítal, pretože Peter Zajac mal vždy možnosť na relatívne veľkom priestore možnosť v niektorých médiách prezentovať svoj názor v podstate na akúkoľvek politickú alebo celospoločenskú udalosť. Vždy síce išlo o demokratické prezentovanie oprávnených názorov pisateľa, aj keď s ohľadnom na početnosť jeho jednostranne prezentovaných „vykladaní“ situácií (udalostí), ktoré boli vo väčšine prípadov následne podporené aj inými ideovo spriaznenými novinármi, by sa už skôr dalo hovoriť o „niekým“ cielene organizovanej a aj podporovanej propagande. Neviem presne, čo bolo hlavným cieľom tejto kampane, ale pravdepodobne „náhodnou“ a nenápadnou vedľajšou úlohou je v mnohých prípadoch zahmlievanie iných, v danej dobe aktuálnych politických a spoločenských problémov a tým odpútanie pozornosti zo strany verejnosti od ich priebehu a vývoja.
A práve tento „efekt zahmlievania“ som spolu s priateľmi identifikoval aj v príspevku Petra Zajaca, uverejnenom v denníku SME 23. 8. 2005 ku kauze „Ruskové zmenky“, a o to viac sme viacerí začali monitorovať vývoj celej kauzy aj v širších súvislostiach. Oprávnenosť nášho záujmu podporili už veľmi skoro obsahy rozhovorov s predstaviteľmi KDH v 35 číslach týždenníkov .týždeň a Plus 7 dní, ktoré zároveň vytvárali trošku iný a komplexnejší názor k predmetnej kauze. Moja reakcia je preto s ohľadom na rozsah problematiky súvisiacej s touto kauzou trošku obsiahlejšia, preto dúfam, že ju bude správca blog.sme.sk ochotný uverejniť a taktiež čo najviac čitateľov bude ochotných ho pozorne prečítať – možno im to v mnohom pomôže sa zorientovať.
V spomínanom článku Petra Zajaca sa podobne, ako v mnohých jeho predchádzajúcich príspevkoch sa opakovane objavujú kritické vyjadrenia smerom k väčšine politických strán a ich predstaviteľov s výnimkou politických strán SMK a KDH ( až na niekoľko špecifických a viac-menej nepodstatných prípadov ), pričom najčastejšie a najagresívnejšie (podľa slovníka Petra Zajaca „vysoko sofisticky“) je takáto kritika nasmerovaná práve proti politickej strane SMER a od istej doby ( nechcem špekulovať odkedy presne – to by mohol verejnosti najlepšie tlmočiť sám Peter Zajac ) taktiež proti SDKÚ, v prípade ktorej sú kritiky dokonca paradoxne údernejšie a častejšie, ako proti HZDS.
Musím povedať, že svojou „orientáciou“ ma Peter Zajac v tomto „jeho Smere“ neprekvapil, ale otvorene musím povedať, že ma zaskočilo vierolomné zahmlievanie niektorých dôležitých ( ak nie najdôležitejších ) aspektov pre posudzovanie politickej roviny celej kauzy „Ruskove zmenky“, ktoré nemôžu byť „prekryté“ polemizovaním o význame údajného „mlčania opozície“ v tejto kauze. Aspektov, ktoré podľa môjho názoru každý politik musí a každý občan by mohol, prípadne mal brať do úvahy v záujme čo najkomplexnejšieho a najobjektívnejšieho vyhodnotenie tejto kauzy a jej dopadu na správne ovplyvnenie všetkého, čo súvisí s problémom ( otázkou, problematikou ) „O čom budú nasledujúce voľby“. Aj dnes, keď už je možno pre väčšinu z nás dôležitejší aktuálny vývoj a hlavne konkrétna diskusia aj v radoch koalície o predčasných voľbách, domnievam sa, že pre objektívnosť nezaškodí sa k pozadiu celej kauzy vrátiť, aj keď v dôsledku trvania registrácie nového „blogera“ je už všetko v trochu inej rovine.
KDH a SMK sú teda podľa Petra Zajaca a aj podľa mnohých ďalších, jemu spriaznených „mienkotvorcov“, považované za jediné dve strany, „ktoré chápu základný etický – a tým aj politický problém „Ruskových“ zmeniek“. Takéto konštatovanie hneď v úvode článku „O čom budú najbližšie voľby“ sa však hlavne smerom k neinformovanému a nerozhodnutému voličovi nedá označiť inak, než ako šikovná predvolebná propaganda pre spomínané dve strany a aj pre OKS, ktorú v článku Peter Zajac začal ešte skôr, ako otvoril polemiku o nej vo svojej úvahe o „Reštaurácii“. A zároveň je to útok, resp. predvolebná propaganda proti všetkým ostatným politickým stranám a nie fundovaný názor človeka, ktorého verejnosť možno pozná a asi aj vníma ako renomovaného a rozhľadeného literárneho vedca, než ako predstaviteľa politickej strany.
Popri zjavnom pokuse o rozšírenie radov voličov KDH a SMK ( a aj OKS ) je článok taktiež možné vnímať aj ako pokus o odlákanie voličov SMERu, resp. Róberta Fica, ktorí na základe údajného mlčania v aktuálnej kauze „Ruskových“ zmeniek podľa Petra Zajaca „nemôžu svojich voličov presvedčiť o tom, že im ide o odstránenie korupcie, keď základnou otázkou celej kauzy je, či v nej šlo alebo nešlo o podvody alebo korupciu ?“.
Svoj šikovný pokus o „utajenú predvolebnú propagandu“ a o odlákanie voličov SMER Peter Zajac ešte v druhej časti článku vylepšuje v duchu hesla „zlodej kričí chyťte zlodeja“. Jemu typickou inteligentnou dehonestáciou prostredníctvom všetko a nič zahŕňajúcich formulácií, spojených s ironizovaním ( rozumej zosmiešňovaním ) politickej agendy SMERu už dopredu pasuje Róberta Fica do role predvolebného „natierača“, ktorý v dôsledku toho, že si „nevšimol, že bol November“, v rámci predvolebnej kampane maľuje, resp. chce občanom Slovenska v záujme získania moci maľovať falošné ilúzie s „náterom kontinuity so starým režimom a jeho symbolmi, náterom pompéznych stavieb socializmu, ...“.
Skôr, ako sa budem venovať zahmlievaniu dôležitých aspektov kauzy „Ruskove zmenky“ aj prostredníctvom jej „interpretácie“ Petrom Zajacom, považujem za potrebné zastaviť sa pri jeho formulácii „nevšimol si, že bol November“, nakoľko Peter Zajac by mal upresniť, ktorý „November“ to mal na mysli.
Bol to November 1917 – VOSR ( aj keď táto „revolúcia“ bola v novembri, je nazývaná „Veľká októbrová“ ), alebo mal na mysli November 1989 s revolúciou „Nežnou“.
Alebo mal Peter Zajac na mysli November 1994 s tzv. „Nocou dlhých nožov“ ( najskôr asi tento November, pretože na túto udalosť si v prípade postupu ANO v kauze „Ruskove zmenky“ spomenul aj brat Petra Zajaca ( ešte stále ) minister Rudolf Zajac ). Vo vzťahu k Zajacovmu „vykladaniu“ prístupu KDH ku kauze „Ruskove zmenky“ je potrebné sa pri tzv. „Noci dlhých nožov“ z novembra 1994 zastaviť. Tejto pre Slovensko dôležitej a na dlhú dobu traumatizujúcej udalosti totiž predchádzala „počtárska“ chyba podľa Zajaca strážcu demokracie KDH s veľkým počtom matematikov vo svojich radoch, ktoré si nevedelo po predčasných voľbách 1994 zrátať, že HZDS môže zostaviť takú vládu, akú zostavilo ? Dnes sú všetky negatíva z vládnutia HZDS z rokov 1994 – 1998 pripisované iba vtedajším koaličným stranám, ale nikto z „jasnozrivých“ neprezentuje názory, že všetko mohlo byť inak, keby nebola po voľbách 1994 pre KDH a aj pre SDĽ a DÚ, resp. čiastočne aj pre maďarské strany dôležitejšia samoľúbosť niektorých ich čelných predstaviteľov a „principiálnosť“ hnutí a strán ako celok ( možno to bol ten Zajacov „etický rozmer“ problému ), než politický rozmer ( aspekt, dopad ) výsledku volieb 1994 na mandát od občana slúžiť mu čo najlepšie ( v tomto prípade zabrániť Mečiarovi pokračovať v tom, kvôli čomu musel v marci 1994 predčasne ukončiť pôsobenie svojej druhej vlády ). Uprednostniac „etický rozmer“ že s Mečiarom nie odmietli všetky uvedené strany ponuku HZDS na zostavenie vlády, resp. na účasť v nej, čím ale odmietli aj možnosť poslúžiť občanovi kontrolou, resp. korigovaním Mečiarovho vládnutia v rokoch 1994 až 1998 – málokto si dnes asi spomenie na vyjadrenia typu „slovenský národ sa musí poučiť, má čo chcel,“ ... ). Vina za dôsledky vládnutia z obdobia rokov 1994 až 1998 nepatrí iba tým, ktorí vládli, ale aj tým, ktorí im to umožnili svojou „počtárskou“ chybou a nesprávnym uplatnením provinčnej „principiálnosti“, aj keď je vlastná všetkým našim politickým subjektom. Iba na okraj je ešte potrebné čitateľovi – občanovi dať do pozornosti aktuálne vyjadrenia predstaviteľov väčšiny koaličných strán, podľa ktorých je zrazu Mečiar akceptovateľným partnerom. To už je vysoká škola slovenskej politiky bez pamäte !
Alebo mal Peter Zajac na mysli November 1998, keď Slovensko začalo svoju cestu, resp. návrat do Európy ( z ktorej mimochodom nikdy neodišlo a ako vývoj na príklade iných krajín bývalého východného bloku ukazuje, Slovensko by sa do nej určite dostalo aj za inej vládnej zostavy ), ktorá je ale lemovaná takými paradoxmi, ako je
· existencia jedného z najúspešnejších podnikov strednej Európy SLOVNAFT a zároveň najvyššími cenami PHM a rekordným rastom ziskov pre SLOVNAFT ( pravdepodobne iba zhodou okolností od obdobia, keď sa stal jeho väčšinovým vlastníkom MOL( možno tiež v Novembri ) a vo vedení sa objavuje viacero osobností ( osôb ) z prostredia SMK ),
· alebo zmenou Slovenska v relatívne krátkej dobe z pozície čistého exportéra el. energie do pozície budúceho dovozcu s nejasnou koncepciou, ohrozujúcou zabezpečenie požadovanej spotreby v dôsledku nedostatočných prepravných kapacít zo zahraničia,
· alebo paradoxom, keď má Slovensko síce k dispozícii takmer najlacnejšiu pracovnú silu v EÚ, ale stavia najdrahšie diaľnice,
· alebo zmena pozície Slovenska zo stavu, keď malo obrovské príjmy z tranzitu plynu cez svoju krajinu a pod argumentáciou najekologickejšieho, a na iných energiách nezávislého paliva presvedčilo väčšinu svojich občanov o potrebe investovať do plynofikácie a dnes týmto občanom odsúhlasí zvýšenie ceny plynu pre cudzieho vlastníka z dôvodu zvýšenia ceny ropy,
· atď., atď., atď., ....
Alebo mal Peter Zajac na mysli November 2002, ktorý je obdobne ako November 1998 identifikovateľný „prorockými“ odpoveďami na jeho mysliteľskú otázku „O čom budú nasledujúce voľby“. Tragické na tejto identifikácii vládnutia obidvoch Dzurindových vlád však je, že túto mysliteľskú otázku paradoxne nie ku koncu každého z týchto volebných období, ale na ich úplnom začiatku položili verejnosti ( lepšie postavili ju pred verejnosť ) predstavitelia KDH s tichým súhlasom a podporou SMK a zároveň na ňu aj v obidvoch prípadoch obratom jednoznačne a razantne odpovedali - Nasledujúce voľby budú tvrdým bojom ľavice a pravice ( v roku 1998 oznámili proroci Palko a Čarnogurský ), resp. pre obdobie 2002 až 2006 tvrdým bojom zástancov kresťanských tradícií a hodnôt s liberálmi ( na prelome rokov 2002 a 2003 nás informovali proroci Palko, Minárik, Mikloško ).
Nič proti tomu, je to normálny a legitímny politický zápas, iba celkom dobre nerozumiem, prečo musí takýto „boj“ prebiehať na pôde vlády SR, resp. v rámci jej pôsobenia v podstate celé volebné obdobie a prečo musia byť súčasťou tohto boja všetci občania, keď sa to týka hŕstky ľudí, ktorí by sa namiesto politiky mohli ísť vybúriť na paintballové ihrisko, alebo v rugby, alebo cez akčné počítačové hry - možností je dnes viacero. Na takéto počínanie im však nedala mandát ani tá slabá pätina občanov ( súčet volebných výsledkov bojujúcich politických strán ) a už vôbec nie tí, čo ich nevolili.
A práve teraz je v mojej úvahe čas poukázať na prvý dôležitý aspekt „o čom by mali byť nasledujúce voľby“.
Ak v podstate už tri volebné obdobia po sebe museli vládnuť koalície, v ktorých mali pre blaho občana spolupracovať aj také subjekty, ktoré sa v podstate od začiatku daného volebného obdobia stavali proti sebe ( HZDS <-> ZRS, KDH, SMK <-> SDĽ, KDH <-> ANO ), potom by pre ďalšie volebné obdobie základným „etickým a aj politickým rozmerom“ pre konanie politikov mal byť práve aspekt prispôsobiť svoju „stranícku principiálnosť“ záujmom občana a krajiny, a tento aspekt by mal byť popri odbornosti možno najdôležitejším pre občanov tejto krajiny aj pri ich rozhodovaní sa vo volebných miestnostiach, a to v prípade všetkých volieb. Ak totiž niektorá politická strana na začiatku štvorročného volebného obdobia opakovane prehlási, že jej hlavným nepriateľom v ďalších voľbách je jej koaličný partner, potom môže aj tisíc Zajacov obhajovať „etický a tým aj politický princíp“ takéhoto subjektu, aj tak takýto subjekt nebude vhodný pre kolektívnu prácu v prospech spoločnosti v priebehu 4 rokov vládnutia. Pretože iba naivný ( lepšie povedané hlúpy ) môže dúfať, že boj najväčších nepriateľov začne až v predvolebnom období, to znamená tesne pred tzv. veľkými voľbami. Podľa mňa ( a nie som sám – viď priebežne publikované názory politológov a žurnalistov ) trvá predvolebné obdobie stále. Ale potom takto vymedzení „nezmieriteľní“ sú vlastne taktiež stále v bojovom stave a v podstate nemôžu 100 % spolupracovať. Jednoduchý záver – Slovensko nikdy s výnimkou 6 mesiacov roka 1994 nemalo na celé volebné obdobie väčšinovo jednotnú vládu, a to ani z hľadiska jednoty politických a ani ekonomicko-politických princípov.
Ale pre Petra Zajaca tento aspekt asi nie je dôležitý, alebo sa ním z nejakého dôvodu nechce zaoberať sám, alebo nechce dovoliť zaoberať sa ním ani občanom Slovenska, pretože im „dáva do pozornosti“ iné prejavy a vlastnosti tých politických subjektov, ktorých sa moja výhrada, resp. pochybnosť o ich schopnosti konať politicky a pracovať v teame koaličných politických strán ( t.j. v prvom rade vo vláde a v parlamente ) aj za cenu prijímania kompromisov a občasnej straty „principiálnosti“ – o tejto bude zmienka aj ďalej.
Polemika o nejednoznačnej formulácii „nevšimol si, že bol November“ mi umožnila okrajovo sa dotknúť jedného pohľadu na Zajacovo posudzovanie správneho chápanie „etického a politického rozmeru“ kauzy „Ruskove zmenky“ zo strany KDH a SMK. Pre správnosť vyhodnotenia prístupu jednotlivých politických strán ku kauze „Ruskove zmenky“ však bude asi jednoduchšie zaoberať sa iba aktuálnejšími informáciami a udalosťami, než aké boli brané do úvahy v predchádzajúcej časti článku.
Kauza „Ruskove zmenky“ bola odštartovaná zverejnením článku s kópiu jednej z nich dňa 29. júla 2005 v týždenníku Plus 7 dní ( do predaja sa však dostal už v stredu 27. júla ) a následne dňa 29. júla 2005 aj v denníku Pravda. Z obsahu článku v Plus 7 dní jednoznačne vyplýva, že viacerí konkrétni politici z koalície o existencii zmeniek vedeli niekoľko týždňov dopredu, avšak nezaregistroval som žiadnu a teda ani žiadnu „eticky a tým aj politicky“ správnu principiálnu reakciu.
Od objavenia sa prvých článkov uverejňovala v prvom rade Pravda takmer každodenne „aktuálne“ informácie o vývoji v tejto kauze, pričom ostatné denníky sa vo väčšom rozsahu pridali až neskôr po „zdramatizovaní“ situácie vyjadreniami niektorých politikov, hlavne z radov KDH a SMK. Pre informovanosť čitateľa tohto článku je potrebné poznamenať, že média prezentovali väčšinou iba názory predstaviteľov koalície a v minimálnom rozsahu názory predstaviteľov SMERu. Alebo ich nechceli kontaktovať, alebo sa im to s ohľadom na dovolenkové obdobie nepodarilo - nemám o tom podrobné informácie, ale na základe poskytovania priestoru vo väčšine médií predstaviteľom SMERu by som si nedovolil urobiť záver, že SMER sa k tejto kauze cielene a vedome určite nevyjadroval s cieľom neubližovať zlému Ruskovi, alebo mu tým dokonca pomáhať. A to o to viac, že na rozdiel od ostatných „jasnozrivých a spravodlivých“ Róbert Fico ako prvý a pokiaľ ma pamäť neklame, tak aj ako jediný z politických účastníkov tzv. boja za Markízu veľmi skoro pochopil svoj omyl, resp. konanie v dôsledku manipulácie zo strany Ruska a „jeho“ moderátorov a verejne sa za svoje pridanie sa na „nesprávnu“ stranu ( ktorou len tak mimochodom predstavoval práve Pavol Rusko ) a občanom Slovenska ospravedlnil. Ak by aspoň takú istú mieru prezieravosti prejavili aj niektorí ďalší politici, tak by dnes „zloduch“ Pavol Rusko nebol súčasťou vládnej koalície, kauza „Ruskove zmenky“, ako aj mnohé iné kauzy a spory vo vládnej koalície by neexistovali a vláda spolu s parlamentom by mali viac času na hľadanie lepšieho spôsobu napĺňania svojho poslania, ktorým je služba občanovi. Aj tento aspekt kauzy „Ruskove zmenky“ je asi pre Petra Zajaca menej dôležitý ako to, či sa k nej niekto z opozície nejako vyjadril, resp. či sa vyjadril podľa neho dodatočne.
Iba na začiatku celej kauzy „Ruskove zmenky“ sa v článkoch objavila informácia o tom, že podnikateľ Blaško vyhotovil z kópií zmeniek overené kópie a rozoslal ich významným politikom a podnikateľom. Neskôr sa táto informácia akoby náhodou „vytratila“, a to aj napriek jej dôležitosti pre posudzovanie „etického a tým aj politického rozmeru“ celej kauzy. V tejto súvislosti sa dá vnímať aj bagatelizovanie spomínaného faktu ako nepodstatného pre kauzu a jej hodnotenie, ktoré sa zo strany ministra Palka objavilo v jednom rozhovore pre týždenník .týždeň. Preto sa domnievam, že ak už nie politici, tak aspoň naša „investigatívna“ novinárska obec si mala položiť aspoň niekoľko otázok a následne sa pokúsiť na ne aj nájsť odpovede. Keďže sa tak nestalo, skúsme to aspoň teraz.
Prečo bola kauza „Ruskove zmenky“ odštartovaná až teraz a nie po rozoslaní kópií zmeniek po smrti podnikateľa Blaška ? Ak to nebolo dôležité vtedy, tak to náhodou nemá teraz poslúžiť k odpútaniu pozornosti od nejakej inej kauzy ?
· Napr. od rozhodnutia Okresného súdu BA III. o nevine SIS v kauze odpočúvanie denníka SME a hľadania odpovede na otázku kto z dvoch podozrivých ( rozumej MV SR a SIS ) teda vlastne odpočúval,
· alebo od kauzy okolo rašeliny v strede Slovenska, kde sa objavili zhruba v čase vypuknutia kauzy „Ruskove zmenky“ zaujímavé informácie o sile „podkladov“ pre konanie orgánov činných v trestnom konaní a kde ide v konečnom dôsledku minimálne o desaťnásobne viac, ako v Ruskovej kauze,
· alebo sa už vediac o pripravovaných rozhodnutiach súdnych orgánov niekto pripravoval na nájdenie vinníka a tým si pripravil pôdu pre zbavenie sa podielu na zodpovednosti za komplikácie okolo pozemkov pri výstavbe závodu KIA ( kde začali problémy hlavne po tom, čo sa na inštitúciách pod kontrolou SMK s „nikým nezavineným oneskorením“ našiel spôsob na vykúpenie pozemkov za vyššiu cenu až po uzavretí ceny zo strany štátu za prvú vlnu odkupovania, hoci tento spôsob výhodne pre blízke a spriaznené subjekty hlavne z radov SMK využívali tieto inštitúcie dlhodobo už aj predtým ),
· alebo to bol spôsob, ako odpútať pozornosť verejnosti od útoku na funkcionára MV SR, ktorý bol denníkmi obvinený z toho, že podniká ako spoločník v s.r.o., aj keď je na pozícii zamestnanca v štátnej službe a rozhoduje o desiatkach až stovkách miliónov z rozpočtu,
· alebo má nakoniec pravdu Pavol Rusko, že musel byť odstavený od privatizácie, aby ju mal „v zrýchlenom tempe“ pod kontrolou niekto iný,
· alebo .... (ak by som pokračoval, tak v takom rozsahu a obsahu by mi to určite neuverejnili).
Ak teda boli kópie zmeniek distribuované významným politikom už pred viac ako rokom, prečo im hneď v súlade s „etickým a tým aj politickým rozmerom“ tohto prípadu nevadilo, že človek s takým netransparentným záväzkom a so zjavným rizikom z konania pod ťarchou tohto záväzku rozhoduje, resp. spolurozhoduje o privatizácii majetku štátu, resp. o investičných stimuloch pre zahraničných investorov, to všetko v obrovskej hodnote ? Prečo sa prostredníctvom schvaľovania privatizačných projektov a investičných stimulov aj napriek viac ako pravdepodobnej vedomosti o „Ruskových zmenkách“ vyjadrili ku konaniu takéhoto človeka súhlasne a dokonca ho v niektorých problematických otázkach aj podržali ? Otázka pre pána Zajaca - Nemal byť už aj vtedy pre KDH a SMK zrejmý „etický a tým aj politický rozmer“ tohto prípadu ( kauzou sa tento prípad stal až po jeho zverejnení v médiách ) ?
Ak je teraz pre KDH nepodstatné vysvetlenie Pavla Ruska ako vyplatil inkriminované zmenky, ale principiálne je ich samotné podpísanie, potom mal takýto radikálny postup KDH prísť už dávno - možno už pri vzniku koalície, alebo v roku 2004 po prvých informáciách o Ruskových zmenkách, resp. minimálne niekoľko týždňov pred 29. júlom 2005 a nie až 19. augusta. Mnohého „bahna“ z posledných týždňov mohlo byť Slovensko v politickej, ale aj v ekonomickej a medzinárodnej rovine ušetrené – dnes sa budeme naopak všetci musieť vysporiadať s negatívnym dopadom pôsobenia Rusko < - > zvyšok koalície, a to minimálne v prípade investičného zámeru KIA.
Otázkou teda nie je prečo nereagovala opozícia, pretože na rozdiel od koaličných politikov nemá k dispozícii informácie zo spravodajských a policajných zdrojov, jej konanie prostredníctvom parlamentu bolo v dôsledku prázdnin v podstate nemožné a iné možnosti aj vďaka „objektívnosti“ médií veľmi nemá. Ak na niečo napr. SMER na nejakom obmedzenom priestore v printových médiách zareaguje, tak „mienkotvorní“ Schutz, Leško, Zajac, Šebej, ... dostanú operatívne ďaleko viac priestoru na to, aby verejnosti „vysvetlili“, ako to v dotknutej veci vlastne je a ako tomu SMER vôbec nerozumie. Alebo pri účasti zástupcov SMERu v diskusných „politických“ reláciách v elektronických médiách redaktori vnucujú zástupcom SMERu a tým aj verejnosti svoje pohľady na diskutované témy, vedú diskusie k podľa nich podstatným témam a vo väčšine prípadov to ešte pre istotu svojim záverečným „zhodnotením“ celej relácie, samozrejme málokedy v duchu prezentovaných názorov zástupcu SMERu. Preto bolo v tejto situácii viac ako prezieravé „mlčanie“ SMERu, pretože práve to bola jediná cesta, ako sa o celej kauze a jej pozadí mohol dozvedieť ( a aj dozvedel ) samotný SMER, ale aj verejnosť. Dozvedieť sa zároveň viac aj o tom kto, komu, ako a za čo je lojálny ( zaviazaný ) v rámci vládnej koalície a aj v rámci širších podnikateľsko – lobistických záujmových zoskupení.
Naopak otázkou je, čo bolo dôvodom na takú oneskorenú reakciu zo strany KDH a aj ostatných strán a taktiež čo a kým sa týmto oneskorením sledovalo ( alebo už rovno dosiahlo, resp. získalo ) ? Táto otázka je o to zaujímavejšia ak si uvedomíme, že aj keď každý tvrdí, že to tak nie je, aj tak malo a má KDH určite viac informácií o kauze „Ruskove zmenky“, než všetci ostatní. Prečo by inak podpredseda KDH na otázku v 35 čísle časopisu Plus 7 dní čo urobí koalícia, resp. ako to bude vnímať KDH, ak sa ANO postaví k problému „Ruskove zmenky“ odložením riešenia problému na mimoriadny snem obdobne, ako to urobilo KDH v prípade údajnej úplatkárskej aféry starostu Bielika, odpovedal „Tak to vyriešime my.“ Aj priame pokračovanie tohto rozhovoru je obsahovo a aj významovo zaujímavé, pretože vyjadruje „etický a tým aj politický rozmer“, ktorý je pre KDH dominantný – Z vyššieho princípu môžeme my posudzovať ostatných a „naprávať“ ich chyby, ale my ako neomylní nemôžeme byť ani kritizovaní a už vôbec nie braní za niečo na zodpovednosť ! Aj toto je jeden z ďalších aspektov, ktorý by mal byť dôležitý aspekt možného „zahmlievania“ pre každého posudzovateľa Zajacovej úvahy „O čom budú nasledujúce voľby“.
Pre „občana s dobrou pamäťou“ sa tak po prečítaní úvahy Petra Zajaca zo SME z 23.8. 2005 a po posúdení v úvode tohto článku spomínaných publikovaných obsahov rozhovorov s predstaviteľmi KDH uzatvára „vysvetľujúci, ale zároveň zahmlievajúci kruh“ pôsobenia politikov na slovenskej politickej scéne od Novembra 1989. Predstaviteľ politickej garnitúry, ktorá v podstate pre Slovensko „objavila a stvorila“ Mečiara ( pretože nemala, alebo nevedela nájsť inú „charizmatickú“ osobnosť pre ovplyvnenie más ), obhajuje, ba až glorifikuje politického predstaviteľa hnutia, ktoré ju zase naopak za toho istého Mečiara kritizuje, resp. kritizuje nejakých „neidentifikovateľných“ koaličných partnerov ( pretože keď bolo Mečiara možné zastaviť, tak ani SDKÚ, ani SMK a už vôbec nie ANO neexistovali a predseda SDKÚ bol členom KDH ) za to, čo mohlo urobiť práve a v prvom rade KDH v roku 1994 spôsobom, ktorý som podrobne popísal v časti článku o Novembri 1994 ako „Noci dlhých nožov“. Iba na okraj pripomínam, že Mečiar bol a je predstaviteľom pravicovej ( v tom lepšom prípade na pravo od stredu pôsobiacej ) politickej strany a že pre jeho zastavenie viac urobil predstaviteľ ľavicovej strany Peter Weiss, ktorý po prejave vtedajšieho prezidenta Michala Kováča v parlamente svojou reakciou a otvoreným kritickým postojom ovplyvnil potrebný počet poslancov k tomu, aby bola druhej Mečiarovej vláde vyslovená nedôvera. V tej SDĽ, ktorá v roku 1994 na krátku dobu zastavila Mečiara demokratickým spôsobom na parlamentnej pôde len tak medzi rečou pôsobil aj súčasný predseda SMER Róbert Fico ( pre objektívnosť je potrebné poznamenať, že ani jeho SDĽ po predčasných voľbách 1994 nevyužila možnosť zastaviť Mečiara kontrolou jeho konania cez svoju účasť v jeho vláde po voľbách v roku 1994 napr. namiesto ZRS. Aj keď je pravdou, že SDĽ túto možnosť Mečiar neponúkal tak intenzívne, ako ju ponúkal KDH. Túto šancu zastaviť Mečiara ešte (alebo už) v roku 1994 teda trestuhodne premrhalo práve KDH !!! Zvonka vnímateľné dôvody pre takýto postup som spomínal v tomto článku, vnútorné dôvody by mali verejnosti predostrieť zodpovední predstavitelia z KDH.
Podľa väčšiny politických predstaviteľov, novinárov a aj ostatných verejne a spoločensky činných osôb by Slovensko malo byť krajinou demokratickou s možnosťou vyjadriť svoj názor pre všetkých, ktorí svojim názorom nepropagujú niektorú zo všeobecne nepovolených tém ( nacizmuz, terorizmus, pornografia, .... ). Pre posudzovanie úrovne demokracie však majú význam iba verejne vyjadrené názory. Ak však len v prípade kauzy „Ruskove zmenky“ zoberiem do úvahy početnosť vecných a kritických vyjadrení k jej podstate z hľadiska dlhodobého „spolupôsobenia“ jej hlavného aktéra v spoločnom prostredí s predstaviteľmi súčasných koaličných strán a porovnám ju s početnosťou vyjadrení „v prospech niekoho“, tak sa mi z tohto hľadiska natíska pre Slovensko skôr označenie „krajina s podmienenou demokraciou“, v ktorej niekto rozhoduje o tom, čí názor je rovnejší a teda lepší a teda aj „vhodný“ pre uverejnenie. To ale znamená, že zároveň si ten „niekto“ aj osobuje právo rozhodnúť, alebo ovplyvniť rozhodnutie občana vo voľbách o tom, kto je pre budúcnosť Slovenska lepší, aj keď sa vyhýba tomu aby svoje konanie takto otvorene charakterizoval, ale schováva ho za úvahu o „Reštaurácii“ v podaní všetkých politických strán okrem KDH, SMK a OKS. Natískajúcou sa otázkou však potom logicky je ( resp. malo by pre mnohých byť ), či to celé nie je práve naopak, a teda či naozaj nejde tak ako v prípade článku Petra Zajaca „O čom budú nasledujúce voľby ?“ o „zahmlievanie“.
Aj keď to pre čitateľa vyznie nepresvedčivo, aj tak musím úplne na záver skonštatovať, že by som bol radšej, keby základným východiskom Zajacovho článku bola skôr neinformovanosť, než „zahmlievanie“. Bol by som totiž radšej a myslím si, že pre vývoj Slovenska by bolo ďaleko prínosnejšie, keby ľudia so schopnosťami a kvalitami Petra Zajaca začali skôr konštruktívne pôsobiť na politickú scénu a aj na verejnosť, než ju iba traumatizovať temným scenárom o bezperspektívnosti našej politickej scény a jej schopnosti pracovať pre potreby a v prospech občana. Práve doterajší vývoj politickej scény na Slovensku dokazuje, že v politike nemusí byť zaslepená konfrontácia alebo „boj protikladov za každú cenu“ vždy tým najoptimálnejším riešením pre spoločnosť, ale že už je najvyšší čas to skúsiť pomocou prijímania potrebnej miery kompromisov na každej strane. A práve o tom by mala byť politika a teda o tom by možno mali byť aj nasledujúce voľby.
