Nedávno som písala o mojom pracovnom výlete do Kežmarku a Svitu. Stretla som úžasných ľudí a tak sa mi pri nich zapáčilo, že sme sa s Katkou a Dubkom rozhodli, že predposledný augustový víkend venujeme Kežmarčanom, Tatrám a hlavne sebe... .
Celý týždeň som študovala mapu a rozhodovala, kam vyrazíme. Tatry poznám. Mala som to šťastie, že keď som bola maličká, rodičia ma povláčili po všetkých možných aj nemožných chodníkoch. Veľmi som im nebránila - teda ak sa dajú tvrdohlavé výkriky 2 ročného dieťaťa: "Ja ťama, ja ťama, ja ťamáááááá" (bežný čitateľ čítaj ako ja sama) považovať za pomoc. Každá snaha vziať ma na ruky a urýchliť výstup skončila srdcervúcim plačom....
Dubka sme veľa do hôr nebrali, lebo na rozdiel odo mňa, vyrastal na dedine, takže núdzu o čerstvý vzduch nemal. Ale s heslom "Poznaj svoju rodnú hrud, keď chceš ísť k moru", som zavelila výstup na Vodopád Skok.
Celý týždeň pršalo, nepršalo, pršalo ako z krhly, nepršalo, prietrž mračien, mrholilo, svietilo slnko a zase mrholilo. Toto nás však nemohlo zlomiť. Nabalila som potrebnú výstroj - od klasických vybrám, štrumflí, po teplé mikiny, čiapky, šálik, deku, pršiplášť ... jednoducho ak som sa rozhodla, že ideme, tak za každého počasia. V sobotu sme vyštartovali s hodinovým meškaním a na Donovaloch padla celkom slušná hmla. Medzitým mi volala Janka, že v Kežmarku vidí akurát 2 metre pred seba. Nakoniec sme sa dohodli, že predsa len ideme. Ak zbadá v tej hmle správny autobus, nech nastúpi. V najhoršom prípade si dáme v Štrbe kávu a koláčik a vrátime sa spolu do Kežmarku.
Aké bolo naše prekvapenie, keď sa tesne pred Liptovským Mikulášom začali trhať biele chumáče hmly. Keď sme v Tatranskej Štrbe nalodili Janku Ofinku, vyjasnilo sa úplne.
S dobrým pocitom, že počasie nám Hore zariadili výborne, peňaženou ľahšou o 160,- Sk za parkovanie (vraj na území celých Tatier) a ťažkými batohmi sme sa vybrali na túru.
Keď sme boli v polovici cesty prihovoril sa nám jeden postarší pán - ostrieľaný turista. Mal nutkavú potrebu podeliť sa s kurióznym zážitkom a počul, že my sa rozprávame po slovensky. (No pravdu povediac, počula to polka Tatier, lebo sme drzo na plné pľúca vyspevovali Prší, prší a Už sme doma z výletu). Stretol poľských turistov, ktorí sa ho pýtali na odbočku na Štrbské pleso. Nevídali! Tí, ktorí poznajú Štrbák vedia, že treba odbočiť hneď na začiatku. Navyše, čo by robilo také veľké pleso v zákrutách, všakže?! Veľmi sme mu nechceli veriť, ale nakoniec sme museli, lebo sme tých nešťastných Poliakov stretli po desiatich minútach. Aj nám bolo smiešne, aj sme ich ľutovali. ....
Naše nadšenie nepoznalo hraníc. Sme tu! Veľmi rýchlo však opadlo, keď sme zistili, že stĺpiky, ktoré majú držať reťaze, ležia na zemi, teda na skale. Pre malé dieťa je teda záverečný výstup nemožný. Našli sa borci, ktorí mali aj menšie deti ... ale ja na takýto adrenalín nie som. Tak sme sklamane stiahli uši. Najnešťatnejší bol Andrejko, ktorý sa tešil nielen na víťaznú fotku na vrchole, ale na aj Pleso, ktoré je hneď za Skokom.
Cenou útechy zostalo čľapkanie v jazierku pod vodpádom a Dubkovi fotenie na každej možnej aj nemožnej skale...
Po ceste sa nám pod nohy občas priplietli aj nejaké tie (po)tvory - lietajúce, lezúce alebo len tak rastúce. Nemala som objektív na makro, ale snažila som sa ...
Výlet bol úžasný. Ono viete, nech robíte čokoľvek, ak je spoločnosť dobrá, všatko je dobré, ba lepšie ako inokedy. Ale ani najlepšia spoločnosť neochráni pred únavou ... a aj najväčší turista je občas unavený:
Veľmi unavený, ale hrdý! Nebude sa predsa svetu ukazovať v slabej chvíľke ...
Ale aj ten najunavenejší chlap ožije, keď ho na rukách nosia dve ženy (Janka a Katka):
Sobotu sme zakončili unavení na smrť, ale šťastní ako nám všetko vyšlo. Keď sme vychádzali zo Svitu a obzreli sa, videli sme, že mraky sa zase začali zaťahovať. Bolo to ako zázrak. ...
Tak ... teraz už len nezaspať za volantom, trafiť na ubytovňu, vybaliť sa a pripraviť na zajtra.
Pokračujeme!
