Lenže reči sa vedú a chlieb sa je, či ako to hovorili starye matere.
Povedala som si, neriešim Valentína a ešte tento rok na neho srkašlem. Deti choré od decembra. Prekvapkanie vymyslieť nestíham, kúpiť nič nestíham. To len keby som toho Valentína riešila, chápete.
Už som spomínala, že sme dlhdobo chorí? Myslím na tele ... ale aspoň rovnakými neduhmi. Tak sa svorne ľutujeme, kurírujeme, liečime. Kto by čakal, že príde mladý muž domov obodkavený ako farboslepá lienka? To bol podraz. Viete ako vyzerá pokus o karaténu v byte s troma deťmi s dvoma samostatnými izbami? Komicky.
Mladý muž sám vo veľkej detskej izbe. Slečny s mamou v spálni. Tatino na gauči. Romantika ako sviňa. A keď stíchnu všetky lienky, do ticha bude počuť:
"Božeeeeeeeee, to strašne svrbí!"
"Aďo, neškrab sa!"
"Guli, ešte raz ma kopneš, budem kričať!"
"Aďo, neškrab sa!"
"Guli!"
"Aďo!"
"Veď sa škrabem iba trochu!"
"Guli, ty tuleň"
Do toho rytmické kašľanie najmenšej Saši a fučanie tatina, ktorý ide ráno do práce a moje ooooooooooom, ktoré si pohmkávam a myslím na to, že mať choré deti naraz, ale rôzne, je super bomba kúúl pohoda a aj horšie sa stáva a aká budem hrdinka pred ostatnými mamičkami.
Za to si zaslúžim pochvalu pred naštartovanými kočikmi.
Aj som si povedala, že na Valentína nič nenapíšem. Keby som napísala, že ho ignorujem, aj tak mi ni neuverí. Ak napíšem ako sa máme super, nik mi neuverí. Ale keď vám poviem, priatelia, po pravde, ako sa to tento rok potento, určite sa nájde aspoň jeden, ktorý sa rozškodoradostní. A o to ide, mať dnes radosť, nie?
Inak, nechce niekto kiahne?
