Takmer päť rokov dávam za dosť mojej cholericko-sangvinickej povesti a rozčúlim sa pri každej tretej možnosti. Ale ako príde, tak odíde, po desiatich minútach po hneve ani chýru ani slychu (len čo s tými črepinami?). Taký malý zdravý samonáser. Skoro ako to prasiatko v jame, len mňa zlosť prejde skôr ako príde dobrá víla.
Realizujem predsavzatia modernej, nezávislej a emancipovanej ženy. Pracujem, zarábam. Dĺĺĺho, predlho považujem svet za gombičku. Ako prišlo, tak odišlo. Problémy sú len dvojaké: malé a veľké. Nad malými sa netreba trápiť a veľké aj tak premýšľaním nevyriešiš, tak načo sa trápiť?!
Pestujem, aj iné úchylky. S heslami: "Čo ma nezabilo, to ma posilní" a "Na chudobného aj chalupa spadne" znovu a znovu elegantne a navyše dobrovoľne vplávam do problémov a tam sa elegantne zabahním - až po uši. Samozrejme, vždy som v tom nevinne. Ako hororí jeden môj známy a žiaľ má aj pravdu: "Cesta do pekla, býva vydlážená dobrými úmyslami ..."
Komunikujem so známymi i neznámymi. Bez drzostí to nejde. "Čo nechceš, aby inými robili Tebe, nerob ani Ty im!" Máte pravdu, nie som drzá, nie som trúfalá, vôbec nemám jazyk podrezaný. Ja som taká citlivá, slušná a distingvovaná mladá dáma. Šak im povedz Miška ... :-) Nie som prírodná katastrofa... Ale zase na druhej strane, pes ktorý šteká nehryzie. Ušetríme na náhubkoch.
Budujem si drzý, širokolakťový imidž priebojnej osoby. Nič ma nebolí, nič ma nepáli. Nemám slabosti, ani vlhkoslané oči. Nepotrebujem pohladenie. Až do večera ... Potom otváram články Vikyho, Márie, Vilka, Jožka, Tamary, Vladka a iných a ... a mám postarané o duševné objatia a primerane silnú, ale slanú kávu.
Ale nikomu to nehovorte, lebo mi to pokazí imidž, dobre?!
