Tak som chytro zamiesila, povykrajovala hviezdičky a na hádzala na plech. Spokojná so sebou, aká som super partnerka, super mama a iné domáce zvieratká a super bytosti, šla som sa svojimi chlapmi, nech ma chvália. Šak aj to robím iba kvôli nim. Tí prerušili ozdobovacie práce a dali sa do chválenia a hladkania (booože, komu je lepšie?!), až kým nás nevyrušil divný zápach. Vrhla som sa po dvierkach na rúre, ale perníkom by nepomohol ani hasičský zbor v plnom nasadení.
Dráma ako z argentínskej telenovely. Pri pohľade na spálený výsledok môjho snaženia mi bolo do plaču (aj som tuším nejakú tú slzičku vyronila). Ale to by nebola Lienka, keby nevymyslela záchranný plán...
Lienka: Ale, keby som tie spálené nožičky olámala, ten stred by sa ešte dal zjesť, nie?
Beďo: No, podľa mňa aj áno...
Dubko: Mamka, ale to neolámeš, to je úplne spálené. To sa jesť nedá.
Rodený diplomat. Bože, po kom to dieťa je??
