Ako som (takmer) podľahla panike ...

11. februára zažili takmer všetci držitelia karty Easy technickú poruchu, kvôli ktorej nemohli telefonovať ani hovory prijímať. Celá rodina máme telefóny s predvoľbami 0903, 0902 a 0910. S jediným rozdielom - ja jediná som sa rozhodla pre paušál a tak sa ma ako jedinej táto technická výluka nedotkla. Každý piatok už takmer 5 rokov, chodíme domov s mamkou spoločne - našou Kravičkou. Áno tou Kravou, o ktorej som písala pred týždňom a práve preto píšem TAKMER každý piatok. Podstata spočíva v tom, že jej okolo obeda zavolám, či sa jej Kravu podarilo rozbehať a ak áno, brnknem jej poobede a dohodneme sa, kedy presne pôjdeme domkov. Ak autíčko štrajkuje, máme plán B a ide sa autobusom. Nie je čo riešiť. Prvý krát sa pokúšam s mamou spojiť okolo jedenástej. Obsadzovací tón. Skúšam volať okolo pol dvanástej. Obsadzovací tón. Hovorím si, mám šťastie a je mi jasné, po kom som dar reči zdedila. :) Po štvrť na jednu prestáva byť obsadzovací tón zábavný a začína byť mierne podozrivý a tak skúšam otca. Samozrejme tiež obsadené. Chvíľu premýšľam nad výškou maminho a otcovho kreditu. Navyše sú manželmi vyše 25 rokov, nestrávia teda rozhovormi po telefóne viac ako 15 minút. Pokúšam štastie ešte raz. Tentokrát ma rovno vypli! Žeby ma počuli? Nezmysel! A tak po prvý krát takmer podlieham panike. Pri ďalších pokusoch o spojenie "skapáva" môj telefón. Znova som sa rozhodla použiť tú vec v hlave a rozmýšľam, či som uhradila všetky faktúry. Cez Internet banking "checknem" všetky platby. Chvíľu lovím v peňaženke GridCard, ale nakoniec je všetko v poriadku a ja si ticho gratulujem k historickému úspechu. Wau, asi fakt dospievam. :) Takmer celé popoludnie striedavo trápim vlastný, služobný mobil a firemnú pevnú linku. Bez úspechu. Po tom, ako som sa tretí krát rozhodla použiť hlavu a zamysela som sa nad tým, že keď volám z mobilu všetci ma rovno vypínajú a keď z pevnej linky, je účastník mimo dosahu, začínam nadobúdať presvedčenie, že nejde o celorodinné sprisahanie a KONEČNE (verná vtipom o ženách) prídem na normálne a samozrejme najľahšie riešenie - volám Linku služieb zákazníkom. Milý ženský hlas, ako stvorený na telemarketing, sa mi ospravedlňuje a oznamuje, že momentálne nie je možné z NIETORÝCH kariet Easy uskutočniť ani prijať žiaden hovor. Na odstránení technickej poruchy sa intenzívne pracuje. Po dvojsekundovej prestávke mi ponúkne zvýhodnený balíček mesačných programov. Po druhý raz takmer podlieham panike. Po tomto objavnom zistení sa začínam zaoberať svojou osobou a otázkou dopravy domov. Neprezieravo sa spolieham na to, že mama sa dovtípi a príde po mňa tesne pred šiestou ako posledné tri razy. Čakám a v duchu nadávam na svoju absolútnu nemohúcnosť, ktorú spôsobila "malá technická závada". Nehnevám sa ani tak na mobilného operátora, ale skôr na seba. Taká somarina mi dokáže narobiť (prepáčte za výraz) bordel v živote. A tak čakám a zaprisahávam sa, že obmedzím techniku vo svojom živote a začnem sa približovať modelu spred siedmich až ôsmich rokov. Čakám. Je mi zima a ešte stále čakám. Po tretí raz takmer podlieham panike. Je šesť desať a odvoz nikde. Napodiv sa rozhodujem rýchlo a v celej svojej kráse sa rútim po uliciach v snahe stihnúť autobus, ktorý odchádza za 15 minút z najbližšej zástavky, ktorá zas až tak blízko nie je. Normálne by som to možno aj stihla, ale potom čo som sa v celej svojej dĺžke, výške a veľkosti vyvalila do snehu a raz šmykla, nemám šancu. Ale v tom rozčúlení sa aj tak ďalej rútim ulicami Banskej Bystrice a všetci trošku inteligentí ľudia sa mi blahosklonne snažia vyhnúť z cesty. No i napriek všeľudovej snahe, sa tesne pred cieľom nájde blbec, ktorý mi skríži cestu. Tentokrát skončil na zemi on, ja samozrejme na ňom. Ako slušne vychovaná, ho dvíham zo zeme a ospravedlňujem sa. Asi šesť krát. Nebudete veriť, ale stalo sa mi to cca 100 metrov od zástavky. Všetky, aj posledné nádeje hasnú, keď vidím ako môj autobus ladne odbočuje zo zástavky a prchá. Hnusák. Ďalší mi ide o 65 minút. Po štvrtý raz takmer podlieham panike. Keďže nemám na výber, tak sa aspoň na ceste na autobusku tvárim ako dáma a oprašujem sneh z kabáta. Toto bolo naposledy, čo som si v piatok zobrala tento ťažký kabát. Skúšam volať, tentokrát už priamo na Infolinku, kde sa ešte stále intentzívne pracuje na odstránení poruchy. Na stanici som si dala z ľutosti tri koláče, horúcu čokoládu a zase tri koláče. Tentokrát už panike nepodlieham. Pre zmenu sa ľutujem. Chúďatko maličké! Potom si pomeniem na toho úbožiaka, ktorého som zrazila k zemi. Je mi ho síce ľuto, ale nemôžem sa prestať smiať. Bol totiž aspoň o 20 cm vyšší a pár desať kilo tažší a ja som ho skolila. Som fakt dobrá. Po sebaľútosti už ani stopy. Konečne prichádza autobus. Cestou rozmýšľam, ako sa čo najrýchlejšie dostať k slovu. Som síce prchá, ale po niekom som to musela zdediť. :) Poctivo sa pripravuje na variantu, že mamka je už doma a nacvičujem teda inojazyčné "Halt mutti!", ktoré by mohlo upútať jej pozornosť. Doma som po 20tej. Konečne! Sotva som zatvorila dvere, dozvedám o svojej bezcitnej povahe, keďže nezavolám celý deň. :))))) Bála sa o mňa. Myslím, že sa bude o mňa báť aj keď budem mať 40. Tak ako ja o svoje dieťa. Nakoniec som sa pri káve (ktorú som mala už nachystanú)dozvedela, že sa ako staršia a múdrejšia (čo rozhodne je) vybrala tým autobusom, ktorý ja sa zmeškala. Vraj to bolo samozrejmé. Máme predsa plán B, no nie?! Mám s ešte čo učiť. Aj keď privítanie bolo o strachu a nie o hneve, moje perfektne nacvičené "Halt!" aj so zdvihnutou rukou zabralo až na piaty krát. Asi mamku zapíšem do kurzu nemčiny. :)