Ako chutí prvý bulvár

Až raz. Jeden kamarát z televíznej obrazovky sa pri jednej akcii sťažoval, že prvýkrát v živote má viac ako sto kíl.

Hneď som mu rozpovedal svoj príbeh ako túžim po svojom prvom bulvári. Prosil som ho, aby mi pomohol splniť môj veľký sen. Nebolo to s nadšením, ale po opakovaných prosbách mi dovolil napísať ten príbeh.

Článok vznikol rýchlo a hneď bol v novinách. Reakcie boli intenzívne. Môj kamarát na druhý deň dostával desiatky esemesiek, emailov, ľudia pri stretnutiach sa ho pýtali. Dokonca kvôli zakomponovanému príbehu o pive dlho po uverejnení si predavačky v obchode neodpustili poznámku, že „Na koľko ordinácií to bude?“

Áno, asi dva mesiace potom mi za každým nahnevane (ale so skrytým utajeným humorom) vyčítal môj dobre mienený počin dostať ho do spoločenskej rubriky. Ja som vždy argumentoval, že článok som mu dal autorizovať. On opravil dve faktické chyby a tak išiel von. Naozaj si neviem predstaviť ako napríklad Nový Čas posiela niečo na autorizáciu prichytenej Marianne Ďurianovej. Po druhé som mu vravel, že teraz, keď je súčasťou bulváru, mu určite zvýšia plat. Tu žiaľ som sa mýlil. Jeho posledná výčitka bola, že v novinách sa objavil vedľa opitého Miklu. Taký je ale bulvár, občas naozaj neúprosný :)

Boli radi
Viem že v bulvári nikdy nebudem dobrý, ale chcem skúsiť ešte nejaké kúsky. Po prvom pokuse sa mi ešte dva podarili. A boli veľmi milé. Na rozdiel od prvého mi už nikto nič nevyčítal, respondenti boli naopak radi a ďakovali! Možno tým, že som z hmotnosti prešiel na tému láska. Ako sa kto zoznámil a ako sa niekto žení a tak.

Profesionál v akcii
Inšpiroval ma jeden kolega v akcii. Keď som videl, s akou ľahkosťou ťahá veci od Roba Grigorova, ktorý veľmi ťažko komunikuje s novinármi o hocičom, povedal som si, aspoň raz to chcem skúsiť. Ten človek mi prezradil jednoduchú fintu, ktorej sa snažím držať. Aj keď raz na to nemáte predpoklady, ona pomôže len z časti. O to viac si vážim šikovnosť ľudí, ktorý tento žáner robia, lebo je to ťažké. Ja by som ho pre svoje povahové vlastnosti nedokázal robiť naozaj ani deň - tak aby to bolo okej.

Bez bulváru ani týždeň
V tejto súvislosti sa zamračím, keď niekto o bulvári rozpráva s vysloveným dešpektom. Je to tak trocha falošné, lebo bulvár sleduje naozaj každý. Aj v časopise týždeň, ktorý si na tom, že ho nemá, dokonca založil reklamnú kampaň, bulvár možno pohodlne z času na čas nájsť. Keď sa ženil Fero Mikloško, týždeň neodolal a priniesol o tom článok, myslím aj s fotkou. Čisto technicky, bol to čistý bulvár! Napriek cigaretovým upozorneniam Bez Bulváru.

Rozdielna je asi len miera
Bulvár má rád každý. Záleží len na miere. Niekoho zaujíma, s kým začal chodiť iba jeho najbližší životný priateľ z detských čias, iného s kým spí skoro každý, aj jeho susedka, ktorú ledva pozná a na schodoch sa jej pozdraví nanajvýš dobrý deň. Niekomu stačí bulvár typu Fera Mikloška v časopise týždeň tak raz za pol roka, niekto si každý deň musí kupovať Nový Čas.

Červený nie
Z dvoch bulvárnych denníkov sa priznám mám rád ten modrý. Červený pre nejaký vizuálno-pocitový dôvod neznášam. Na tom modrom uznávam aj to, že vedia robiť remeslo i mimo bulváru. Vedia odhaľovať kauzy, napríklad Tomanovej privilégium, myslím, objavili oni. Takých káuz urobili viac. To že ich potom nedajú ako hlavný článok na titulku, ako by to urobili nebulvárne denníky, je už iná vec.

Len s noblesou
Prosím, chápte celý tento príspevok v kontexte, že aj mne sa neskutočne hnusí obludný bulvár typu umierania hercov s rakovinou. Bulvár s noblesou je však niečo iné. Asi nie je tak ťažké chápať, že keď Fero Mikloško dvadsať rokov hovorí, aký je zarytý starý mládenec a znenazdajky sa ožení, že časť ľudí sa o svadbu bude zaujímať. Suma sumárum, mať za sebou svoj prvý bulvár je pocit úžasný.