V čase, keď zaviazať si šnúrky je prelomovým krokom v živote človeka, je viera tmelom, ktorý nitky toho krehkého sveta drží pokope a ešte ho aj prifarbuje. Jednorožce a draky chránia hrad z posteľných plachiet, sedemmíľové čižmy nás odnášajú od problémov a čarovné prútiky prikúzlia smiešnu kašu vždy, keď mamka pritlačí ukazovák k perám.
Ale príde chvíľa, keď prekročíme hranice tohto bájneho, šnúrkami ovešaného sveta a začíname veriť v iných „bohov“. V zdravotné poistenia, lekárov, airbagy, manželské poradne či kreditné karty. Jednorožce sa stratili v hlbokom ekonomickom lese, draky sú nahradené bodyguardmi, víly svoje zručnosti predávajú za peniaze a čarovné prútiky sú popri internete stredovekým vynálezom. Naučili sme sa zaviazať si šnúrky.
Sú však chvíle, keď je človek aj so svojimi šnurovacími topánkami v údolí. V slzavom údolí. A potrebuje veriť, že všetko bude v poriadku. O čo sa má oprieť? Keď čakať na zázrak je tak riskantné. Akosi nestačí bežný postup z mladosti, keď večer zatvoril oči a ráno pred ním trónilo kakao a všetko bolo zrazu fajn. Aj kakao stratilo svoju zázračnú moc. Asi obehá všetky fastfoody a zistí, kam sa vyparila.
Veriť. Asi nestačí len veriť. A tým nemyslím len vieru v Boha. Veriť v lepší zajtrajšok a sladké kakaá. Ako malým sa o náš svet starali poväčšine naši najbližší. Kŕmili jednorožcov, odievali víly, hádzali vlkov do studní a rozbíjali zrkadlá kráľovien. Dnes sme my správcami toho zázračného sveta. Či už pre naše deti alebo pre tých, ktorí sa driapu z hĺbky údolia. Pomoc a viera.
Tak.
