Pán P. bol vysokopostavený muž, vzdelaný, sčítaný, mal samozrejme viac skúseností ako ja v danej oblasti, ale...“Čo to odo mňa chce?“ povedala som si v duchu, keď sa jeho ruka obrátená dlaňou dole približovala ku mne. „Mám mu ju hádam pobozkať?“ Bola som v rozpakoch. Niekoľko sekúnd som asi fakt len čumela na jeho ruku a nechápavo hľadala spôsob ako mu do nej vložiť tú svoju. Bolo to veľmi zvláštne až nepríjemné, no nakoniec som mu ju predsa len akosi podala. Vtedy som si to neuvedomila, ale teraz už viem, že je to spôsob ako ukázať tomu druhému, kto tu je nadriadený, silnejší, váženejší. Mimochodom,...firma, ktorú pán P. zastupoval, onedlho skrachovala...
Nedávno som čítala príbeh, v ktorom hlavnú úlohu zohrával mladý advokát. Konečne si mohol zriadiť vlastnú kanceláriu, no vrcholom všetkého bol luxusný telefón, ktorý sa zatiaľ vynímal na jeho stole. Keď mu v ktorýsi deň sekretárka ohlásila klienta (a nie hocijakého – prvého klienta!), tak mladý advokát, hoc nemal nikoho, ale zo zásady, nechal klienta čakať štvrť hodinky. Povedal si: „Musím naňho spraviť dojem a preto keď vstúpi do miestnosti, zdvihnem slúchadlo a budem predstierať dôležitý rozhovor.“ Tak sa aj stalo. Klient vstúpil a mladý advokát, v zápale komunikoval: „Pán generálny riaditeľ, zbytočne strácame čas... Áno, keď tak veľmi chcete...ale nie pod dvestotisíc korún... Do videnia!“ Keď to dopovedal, pozrel na klienta, ktorý tam stál ako prikovaný, ba až zmätený a spýtal sa: „Želáte si, pane?“ Klient len nechápavo odvetil: „Ja...som montér...prišiel som vám zapojiť telefón.“
Smiešne či smutné? Asi oboje. Ale určite úbohé a bezcharakterné. Čím to je, že si občas, my ľudia (samozrejme, netýka sa to všetkých), potrebujeme dokazovať dôležitosť takýmito a inými spôsobmi? Ťažko povedať, čo všetko nás k tomu vedie...
V jedno však stále dúfam, a to, že pravda a život v nej, ako i spravodlivé konanie sú predsa len stále vznešenejšie a krajšie ako náš „pocit dôležitosti“ v očiach druhých...
