"Radšej chcem trpieť, že hovorím pravdu, než by mala pravda trpieť pre moje mlčanie." (Ralph Waldo Emerson) Zoznam autorových rubrík: Zo života, Fenomény, Súkromné, Nezaradené
Pred pár dňami sme sa ja, môj manžel a ešte niekoľko našich kamarátov, po dlhej dobe, rozhodli zorganizovať stretko a vyjsť si spolu do mesta. Bavili sme sa o všetkom možnom – vážnom i bežnom a samozrejme o vzťahoch a v súvislosti s touto témou padla aj hláška „number one“, keď jeden z kamarátov poznamenal: „Ja prídem domov, buchnem po stole a bude ako Daniela povie!“ Všetci sme sa samozrejme rozosmiali, ale...
V iste základnej škole raz dostali žiaci úlohu napísať slohovú prácu na tému „Moji rodičia“. Žiak píše: „Rodičia sa delia na dve časti: Po prvé na matku a po druhé na otca. Matka sa delí po prvé na ženu v domácnosti a po druhé na ženu v zamestnaní. Doma sa potom mama ešte skladá z manželky, matky, kuchárky, upratovačky, práčky, nakupovačky, účtovníčky a vychovávateľky. Ostatné si nepamätám, ale mama vie toho vymenovať viac, napríklad používa slová: slúžka, otrokyňa a iné.
Zvieratá mám veľmi rada, som za ich ochranu či pomoc, ale aby som ich hodnotu postavila nad hodnotu akú má človek a ľudský život, tak to nie...
Tento článok nie je o filme, ale predsa ním začnem... Včera večer som si mala možnosť pozrieť film „The Encounter“. Je to film o piatich cudzincoch – arogantnom podnikateľovi, osamelej slobodnej žene, páre, ktorý je na pokraji rozvodu a mladej utečenkyni, ktorí sa počas nočnej búrky utiahnu do opustenej reštaurácie. Majiteľ tejto reštaurácie im však slúži nielen chlebom. Tento geniálny hostiteľ pozná všetky ich tajomstvá a má odpovede na všetky problémy – stačí mu veriť. Je to stretnutie, ktoré všetkých prítomných poznamená.
Možno moje slová v článku „No a čo, že chodíš do kostola?“ alebo „Nie je kresťan ako kresťan!“ boli pre niektorých až príliš tvrdé, resp. nepochopené, ale to len preto, aby som poukázala na to, že my kresťania si často neuvedomujeme ako ovplyvňujeme, resp. pôsobíme na druhých, ako naše správanie môže niekoho priblížiť k Bohu a naopak niekoho odradiť, ba zraniť... A to, že sa hlásim ku kresťanstvu, nesie so sebou aj určitú dávku zodpovednosti. Samozrejme, sme ľudia (plní nedokonalostí a chýb) a každý by si mal uvedomiť, že tým, že je niekto kresťan, to neznamená, že je nadčlovek alebo dokonalosť sama o sebe. No práve preto, že je na nás (o kňazoch ani nehovorím) tak často pozerané (avšak nie len preto), by sa náš život mal približovať k dokonalosti = snažiť sa ju dosahovať (aj keď dobre vieme, že ju nikdy nedosiahneme v plnosti, pretože len Boh je dokonalý).
Nepostrehla som, že by sme mali zákaz či obmedzenie slobodného prejavu, resp. vyjadrovania sa. Keď môžem povedať za seba, nikoho nikdy nenútim, aby so mnou súhlasil a rovnako tak nie je mojim zámerom ani nikoho presviedčať o niečom...
Mnohí povedia: „Ja do kostola chodím aj 3-krát do týždňa.“ A ešte sa pri tom tak hrdo „našuchoria ako pávy“, akoby to bolo čosi čo si zasluhuje nejakú odmenu, prinajmenšom potlesk alebo pochvalu. Ja tvrdím, že to, že niekto chodí do kostola ešte vôbec nič neznamená (že to ešte o ničom nevypovedá).
Neustále nespokojní a málo vďační... Áno, takí sme my ľudia. Sme nespokojní keď je zima, keď je však teplo, sme opäť nespokojní. Sme nespokojní lebo máme málo, keď však máme dosť, chceme ešte viac. Sme nespokojní keď nemáme prácu, no keď ju máme, sťažujeme sa, že nemáme čas na oddych. Jednoducho stále si nájdeme niečo... Možno keby sme sa uspokojili s tým čo máme, resp. zmierili s tým čo nemáme, žilo by sa nám krajšie a ľahšie.
Každý vie, čo je to láska. Poznáme XY citátov o nej. Vieme presne povedať ako by sme sa mali správať podľa „zákona lásky“, ale...čo z toho? Stačí snáď poznať definíciu lásky, ak naše skutky o tom nesvedčia? Čo myslíte kto má väčšie zásluhy...tí čo o láske hovoria alebo tí čo lásku konajú a preukazujú? Nie teória, ale skutky z nás robia „ľudí“. Nebuďme teda iba teoretikmi, ale tými čo aj praktizujú to, čo hovoria.
V istej rodine začali mať ťažkosti s 11-ročnou dcérou Mary-Ann, lebo chcela vidieť určitý film, no matka jej ho zadrhla. "Ale prečo? Všetci naň idú, len ja nemôžem." odvetila dcéra. Matka akurát robila puding. "Mary-Ann," povedala, "kde sú tie skazené vajcia, čo som dnes našla hore na regáli?" "Sú v odpadkovom koši. Prečo?" "Dones mi ich." "Čo s nimi chceš robiť?" "Dám ich do pudingu." "Pokazené vajíčka? Veď pokazia celý puding." "Vidíš, keď sa puding pokazí, môžem ho vyhodiť. Ale keď si ty hlavu napcháš odpadkami - a tento film k nim patrí - nebudem ju môcť jednoducho vyhodiť."
Keď som sa chystala vydávať, ľudia sa ma často pýtali: „A to prečo?“, „Naozaj? A...to z čistej lásky?“. Prípadne si ma poriadne prezreli, či už náhodou „nečakáme“. Jednoducho, hľadali dôvod nášho nepochopiteľného rozhodnutia. Občas mi to prišlo smiešne, inokedy priam neuveriteľné...
„Čudák“ pomyslela som si, keď mi pán P., ktorý bol jeden z top manažérov istej, práve rozbiehajúcej sa, firmy, odrazu podával ruku, ale akosi inak než je bežnou rutinou, či než sme zvyknutí podávať si ruky...
„Mamička, prečo sa nechceš so mnou hrať?“ spýtala sa malá Lucka. „Lebo nemám čas.“ „A prečo nemáš čas?“ „Lebo mám prácu.“ „A prečo máš prácu?“ „Aby som zarobila peniaze.“ A prečo zarábaš peniaze?“ „Aby som ti mohla dať jesť.“ „Mami, vieš čo, mami, ja už nie som hladná!“
Poznáte to...príde za Vami priateľ, kamarátka, brat, mama, ktokoľvek...a začne: „Už si počula o tom Vincovi od susedov...?“ alebo „Vieš čo tá Zuza spravila...?“ alebo „Mám pre Teba novinku – práve som sa dozvedela takú vec, že odpadneš!“
Je jedno, čím človek v živote je – je to len človek – človek ako každý iný, a tak aj on má právo sa mýliť a robiť chyby.
