V poslednej dobe akosi často frfleme. Samozrejme, život nie je ľahký, ale čo nám to pomôže, keď budeme stále len nadávať a sťažovať sa...
Nedávno mi prišiel mail (možno aj Vám ho niekto poslal) – pár viet...a skrze ne som si uvedomila ako málo vieme byť vďační, a to najmä za úplne jednoduché, malé, často „samozrejmé“ veci. A tiež, že sa na situácie (i menej príjemné) dá pozerať aj z iného uhlu. Tak napríklad...
Som vďačný/á:
Za partnera, ktorý noc, čo noc pokrčí periny, pretože nespí s niekým iným.
Za dane, ktoré musím platiť, pretože to znamená, že mám stále zamestnanie.
Za šaty, ktoré sú mi trochu tesné, pretože to znamená, že mám čo jesť.
Za trávnik, ktorý je treba kosiť, okná, ktoré treba umývať, odkvapy, ktoré treba opravovať, za záhradu, ktorú treba polievať a okopávať, pretože to znamená, že bývam vo svojom dome so záhradou.
Za všetky sťažnosti, ktoré počúvam na vládu, pretože to znamená, že máme slobodu prejavu.
Za voľné parkovacie miesto, ktoré je až na konci parkoviska, pretože to znamená, že môžem chodiť.
Za únavu a boľavé nohy na konci dňa, pretože to znamená, že som bol schopný ťažko pracovať.
Za otravný budík, ktorý musím ráno vypnúť, pretože to znamená, že som ešte živý.
Samozrejme, tých príkladov je oveľa, oveľa viac. To je len pár vecí či situácií, ktoré poukazujú na to, za čo všetko môžeme ďakovať a ako zmeniť náš pohľad na zdanlivo negatívne situácie. Neberme veci za samozrejmé. Jedna sekunda je schopná zmeniť všetko! Všetko čo sme kedy mali, čím sme boli,... Všetko!
Teda,...vážme si to, čo máme a buďme vďační...
