Tak toto ma dojalo... Netvrdím (a rovnako nechcem ani dehonestovať), že práca či peniaze nie sú dôležité. Sú! Ale nie je to náhodou tak, že niekedy sa len náhlime, pracujeme od nevidím do nevidím, zarábame o sto šesť (veď „čas sú peniaze“), ale čas pre druhých nemáme?
Nerozumiem, prečo sa pýtame, ba čudujeme, že sa naše rodiny rozpadajú, manželia vzďaľujú, priatelia vytrácajú, rodičia nevychovávajú a deti nepočúvajú, ba nemajú radi svojho otca či matku,... Prečo? To je otázka, ktorú si neraz kladieme, no odpoveď na ňu je veľmi jednoduchá: „Nemáme čas.“ Nemáme čas na to, aby sme sa spolu rozprávali (zdieľali), nemáme čas, aby sme si vzájomne pomohli, nemáme čas na to, aby sme našim synom a dcéram vysvetlili, že to a to nie je správne, nemáme čas navštíviť ľudí, ktorých nazývame svojimi priateľmi, nemáme čas si len tak sadnúť a pritúliť sa k sebe, nemáme čas, aby sme sa so svojimi deťmi „len“ zahrali, nemáme čas... Keď sa tak zamyslím, je to asi najčastejšie sa opakujúca veta dnešnej doby a počuť ju z každej strany...
Možno si niekto povie, čo to tu tá bľaboce...veď pracovať treba, peniaze sú dôležité, kariérny postup je snom každého... Áno, to všetko je v samej podstate dobré,...ale ak je to na úkor dieťaťa, manžela/manželky, rodiča, priateľa alebo človeka, ktorý napr. potrebuje pomoc, tak potom si dovolím povedať, že nie je. A možno sa ohradí a povie: „ale veď ja to robím pre moje deti, moju rodinu...“ Osobne si však myslím, že ani peniaze, ani dom či iný majetok, ani darčeky či hračky,...NIČ nenahradí čas, ktorý môžeme stráviť či venovať druhým.
Len pred pár dňami som počula príbeh, v ktorom sa starší pán v nemocnici sťažoval doktorovi: “Pán doktor, všetko som im dal,... všetko som svojim deťom dal – dobrú školu, dostatok vecí, peniaze na dom,... každý deň a neraz do noci som pracoval, aby sa oni mohli mať dobre a ako sa zachovali? Ani pozrieť ma neprídu - vraj nemajú čas.“ Pán doktor len sklonil hlavu, nechcel povedať starému pánovi, že na to najdôležitejšie predsa len asi zabudol, a to na svoj čas pre nich.
Ja sama, keď som ešte študovala a praxovala v jednom zo zariadení pre seniorov, často som sa stretla s výrokmi: „Nikto tu za mnou nechodí“, „Mám 2 synov, ale prídu vždy len raz do roka - na Vianoce. Sú veľmi zaneprázdnení“, „Moja dcéra je mimoriadne pracovitá. Ach, ako dlho som ju už nevidela.“
Čo dodať...
Nemáš čas pre svojich najbližších? Ani oni ho nebudú mať pre teba. Myslím, že sa nám to vráti... Alebo si ho predsa len konečne nájdeš a bude už neskoro. Neodkladajme preto náš čas pre druhých, nevyhovárajme sa, že ho nemáme alebo ho máme málo. To čo teraz investuješ do svojich detí, do svojho manželstva, do priateľstva,...to všetko sa ti vráti a oveľa viac...
