„Wau,“ povedala som si na konci tohto filmu. Ide v ňom totiž o odovzdanie krásneho posolstva. Film veľmi pekne poukazuje na Božiu lásku k nám a rovnako tak vysvetľuje a dáva odpoveď na mnohé otázky, ktoré si často kladieme. Jednoducho, geniálne dielo! Má aj voľné pokračovanie, „The Encounter 2: Paradise lost“, ten som však zatiaľ nepozrela, ale z upútavky viem, že to bude opäť veľmi zaujímavé.
A prečo začínam článok práve týmto filmom? Pretože aj ja chcem hovoriť o Božej láske k nám a o viere v Toho, ktorý nám ju túži preukazovať vo všetkých situáciách nášho života. Najprv by sme si ale mali zadefinovať, resp. priblížiť pojem viera.
"Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme," píše sa vo SP v Liste Hebrejom 11, 1.
Svätý otec tiež nedávno povedal: „Viera je dar, ktorý má svoj počiatok v stretnutí Ježiša ako reálnej osoby, nie ako nejakého abstraktného, prchavého Boha, podobného hmle. Nie nehmatateľná prítomnosť, hmlovitá esencia, ktorá sa šíri okolo, bez toho aby sme vlastne vedeli, čo to je. Boh je konkrétna osoba, je Otec, a preto viera v neho pochádza zo živého stretnutia, ktoré prežívame hmatateľne. Jánovo evanjelium, v ktorom Ježiš hovorí davu, že «ten, kto verí, má večný život», je príležitosťou na spytovanie svedomia. „Ako často a tak veľa ľudí hovorí, že v podstate veria v Boha, ale v akého Boha veríš ty?“ Touto priamou otázkou postavil pápež proti sebe nejasnosť akéhosi presvedčenia a istotu pravej viery. "Boh rozptýlený“, akási hmla, ktorá je tak trochu všade, ale nevieme, čo vlastne je. My veríme v Boha, ktorý je Otec, ktorý je Syn, ktorý je Duch Svätý. Toto je viera.“
Viera neznamená len veriť v Boha, ale aj veriť Bohu. Dôverovať mu. Tzn. že nech sa stane čokoľvek, ja verím, že Boh je stále pri mne, vidí čo sa okolo mňa alebo so mnou deje, počuje moje volanie a neopúšťa ma. Boh nikdy nesľúbil, že život s ním bude lízanie medu, ale sľúbil, že kto v Neho a Mu bude veriť, dá život večný, a teda zakúsi čo je to skutočná láska (túto lásku môžeme zakúšať už tu na zemi). Niekedy je to veľmi ťažké – prídu situácie, ktoré nás zasiahnu (smrť blížneho, rozpad vzťahu, choroba,...) a my nechápeme a jediné čo nám ostáva je otázka: „Prečo...?“ Boh však neprišiel na tento svet, aby odstránil utrpenie a bolesť, ale aby im dal zmysel. Áno, verím, že všetko má svoj zmysel a že na každú otázku existuje odpoveď, avšak či sa ju dozvieme dnes, zajtra, o rok alebo až po smrti,...je na Bohu, ale i na našej otvorenosti a vnímavosti. Zdá sa Vám, že ide o akúsi slepú vieru...? Nie, ide tu o dôveru v Toho, ktorý dal za mňa (ale i za Teba) svoj život, aby zachránil ten môj. Nemôžem a ani neviem povedať „neverím“, keď mi raz Boh dal zakúsiť zo svojej lásky.
Len tí môžu povedať: „Ja neverím, žiaden Boh neexistuje, mňa sa žiaden Boh nikdy nedotkol,“ ktorí neokúsili lásku a živé stretnutie s ním. Ale vedz, že keby si mu otvoril svoje srdce, aj Teba by sa dotkol. Keď však nehľadáš, netúžiš po stretnutí s ním, nie si ochotný načúvať jeho slovu a tvoje srdce je plné pýchy...ako má Boh konať v tvojom živote? On stále klope na tvoje srdce, avšak nenúti a vždy necháva rozhodnutie na tebe a priestor pre tvoju slobodnú vôľu. Nie Boh zatracuje, to my sami sa zatracujeme.
Dôležité je tiež poznamenať, že to že je človek pokrstený alebo, že chodí do kostola neznamená, že musí aj veriť, resp. že verí. Veriť znamená odovzdať svoj život Bohu, dôverovať mu a načúvať jeho vôli. Ako načúvať? Jednoducho...cez modlitbu, čítanie SP a dodržiavanie jeho prikázaní. 10 Božích prikázaní nám nedal preto, aby nás obmedzoval, ale aby nám pomohol. Sú to určité mantinely, pomôcky, zábradlie, o ktoré sa môžeme oprieť ak nevieme ako ďalej. Ukazujú nám smer a pomáhajú nám zachytiť sa, ak schádzame z cesty jeho vôle.
Každý človek má vo svojom srdci miesto, ktoré nemôže nikto a nič naplniť, jedine Boh. Je to tak... Nech by sme sa snažili akokoľvek a čímkoľvek toto miesto zaplniť (peniaze, úspech, moc, iné veci alebo ľudia), nedokážeme to, pretože je to miesto, ktoré je vyhradené pre Boha. Nikdy nebudeme naozaj spokojní a šťastní, pokým neotvoríme svoje srdce Tomu, ktorý nás miluje (a to nekonečne a bezhranične), Tomu, ktorý nás pozná dokonale a predsa nás prijíma takých aký sme (s chybami a slabosťami), Tomu, ktorý pre nás pripravil to, čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo...
Možno máš niekedy pocit, že Boh ťa nemôže milovať, pretože si taký a taký, pretože si to nezaslúžiš. Ale toto je jedno veľké klamstvo! Never tomu, nech by ti to povedal ktokoľvek... Boh miluje každého, aj teba, bez ohľadu na to, aký/aká si. Nehovorí: „Keď si zaslúžiš, dám ti,“ ale „Poď, otvor svoje srdce a dostaneš všetko potrebné, ba zadarmo.“
Samozrejme, na ponuku môžeme a nemusíme odpovedať – je to len a len na nás. Niekto to neurobí, pretože má strach, iný preto, že by musel zmeniť svoj život (vzdať sa svojho „starého“ života). Ja Vás však povzbudzujem, aby ste sa nebáli... Niečoho sa možno budete musieť vzdať, ale toho čo získate, bude mnohonásobne viac.
Nikto nie je dokonalý (ani ja nie)...ale úžasné je, že veľkosť Boha sa prejavuje nie v počítaní našich nedokonalostí či v rozdeľovaní podľa akýchsi zásluh, ale v jeho bezhraničnej láske k nám a bezpodmienečnom prijatí každého človeka, ako aj schopnosti odpúšťať znova a znova a nespomínať viac na chyby, ktorých sme sa dopustili, ak ich úprimne oľutujeme a vyznáme sa z nich. No, nie je to úžasné? A čo pre to treba urobiť? Stačí veriť...
