Petra mala pravdu, sídlo firmy – historická budova v centre, je naozaj super. Krásne upravená, ale nie je ani príliš vysoká, ani veľká. To je dobré znamenie. Ideme neohlásení, ale pán Tajný je podľa našich informácií určite vo firme, dokonca aj viem kde. Prvé poschodie, prvá miestnosť vpravo.
V odraze vstupných dverí si skontrolujem kravatu, fotobunka zareaguje a vkročím do budovy. Tesne pod golierom cítim prítomnosť mikrofónu a profesionálneho sluchátka telovej farby v uchu. Neznáme prostredie pôsobí vždy tak trocha nepriateľsky. Je dobré vedieť, že tam vonku máte niekoho, s kým môžete neustále rátať. Michal čaká, ako sa bude vyvíjať situácia, v prípade potreby bude kryť chrbát. Úmyselne sa nepozerám na recepciu, mierim priamo ku schodom, ako niekto, kto sa perfektne vyzná. Skoro to zabralo, dokonalosť pokazil iba neistý hlas panej na recepcii. Zbytočné zdržanie, ale sme starostlivo pripravení a informovaní.
- Prepáčte, hľadáte niekoho? – ozve sa neistý hlas.
- Netrápte sa, som dohodnutý.
- Mala by som vás ohlásiť...
- Pani Radlinská, som dohodnutý!
Bez zastavenia pokračujem. Musí byť zvyknutá, akonáhle som povedal jej meno, pochopila a stiahla sa. Zaklopem na vyrezávané mahagónové dvere a vojdem dnu.
- Zdravím vás.
- Ako ste sa sem dostali? – prekvapene sa ozve Tajný.
- To nie je podstatné.
- Čo chcete?
- Pán Ostor vás už určite informoval.
- To ste vy?
Ten chlap je dobrý. Absolútne neutrálny, so sebaistým úsmevom. Sú iba tri možnosti: 1. podsvetie; 2. je neschopný, čo vzhľadom na jeho funkciu a minulosť môžeme vylúčiť; 3. myslí si, že je lepší. Prvá možnosť je tiež dosť nepravdepodobná. Určite bude mať nejaké kontakty, ale pôsobí nezávisle. Možno si podobne ako mi dáva pozor a chce zostať v úzadí. Ak je správny tretí variant, potom mu musím dokázať, že v tom, čo si myslí, sa mýli. Tvárim sa dokonale sebavedome, vytiahnem obálku s prevodnými zmluvami.
- Doniesol som pár zmlúv na podpis.
- Ste dobre pripravený.
- Je to moja práca.
- Máte odvahu, treba nechať.
- Možno mám odvahu a možno vy radi riskujete.
- Mne stačí zavolať.
Nevyvíja sa to dobre. Ani náznak strachu, neistoty. Musím mu kontrovať podobným štýlom. Pritvrdiť, vybojovať priestor pre pochybnosti.
- Ten telefón je pekelne ďaleko a keby aj, máte len jeden pokus. Radím vám, v pokoji si prečítajte tie papiere a podpíšte ich.
- Porozmýšľam nad tým.
- Nerozmýšľajte dlho.
Provokatívne natočím chrbát a pomaly odchádzam. Periférne zachytím úsmev na tvári pána Tajného a jeho mocné ruky, ktoré skúšajú roztrhnúť obálku. Teraz sa pre zmenu usmievam ja. Obálka zo špeciálnych plastových vlákien, ktorá vydrží tonové zaťaženie. Dôležité zmluvy sme poistili obálkou na diplomatickú poštu. Sprostá maličkosť, ale vo vyhrotených situáciách dokáže poriadne naštrbiť sebavedomie a pocit istoty – dúfam.
Vychádzam z budovy, ale nemôžem sa zbaviť nepríjemného pocitu. Nemôžem sa teraz otočiť a ukázať niekomu, kto stojí za žalúziami, že sa bojím. Povytiahnem mikrofón.
- Švihni si, mám malér.
- Vidím ho, vydrž – zašepká do mikrofónu Mišo.
Už je zbytočné vyčítať si, že idem poza budovu. Pán Tajný má veľké plus. Musel počítať s tým, že auto mám niekde na parkovisku o blok ďalej. Tá sviňa musela počítať aj s tým, že si budem chcieť skrátiť cestu. Rozbité kontajnery, prázdna ulica, žiadni svedkovia. Predo mnou spoza rohu vyjde nadupaný chlap. Je jasné, čo to znamená. Siahnem po pištoli a prudko sa otočím. Neskoro. Objavia sa ďalší dvaja, náhle ucítim náraz pažby zbrane a prudkú bolesť v hlave.
Úder sa iba zošmykol, ale vedený bol obrovskou silou. Padnem na zem, ale rýchlo sa spamätám. Švihom podkopnem jedného z trojice a chystám sa na ďalší výpad. V strede pohybu ma zastaví chladná oceľ na spánku. Došľaka, kde trčí Mišo!!!
- Vstávaj, odchádzame!
- S tebou nikde nejdem, nie si môj typ – provokatívne odpoviem.
Ako prvý som si všimol Miša, ktorý sa vynoril spoza rohu. Ešte stále je ďaleko. Drzá odpoveď, ďalšia bolestivá rana, ale pomohlo. Mišo sa dostal nepozorovane za ich chrbát.
Najsilnejší chlap sa náhle zviezol na zem s poriadnou hrčou na hlave. Prekvapenie, ale rýchlo sa spamätali. Sily sa vyrovnali, dvaja na dvoch. Jeden sa snaží poriadne namieriť, ale už je neskoro. Tvrdá päsť mu prerazí nos, kopačka vykopne zbraň a ďalší úder na spánok ho posiela do bezvedomia. Posledný útočník vyrazí do protiútoku. Tentoraz mu nemá kto kryť chrbát. Pohotovo vykryjem ranu, posotím ho dopredu, pootočím sa a celou silu mu vrazím do odkrytých obličiek. Na tvári sa mu objaví bolestná grimasa a ďalší úder ho dokonale paralyzuje.
Máme nanajvýš desať minúť, kým sa spamätajú. Musíme rýchlo zmiznúť, ale ešte tu máme prácičku.
- Petra o sedem minút pred budovou!
Vďaka bohu za techniku a komunikačné prostriedky. Poriadne naštvaní vyrážame popod okná k Tajnému. Vystrašená recepčná sa nezmôže ani slovo. Vrazíme do dverí. Každý sa postaví na inú stranu a s odistenými zbraňami mierime na Tajného. Neklop, nikdy neklop, keď nejde len o posedenie pri kávičke. Tajný odtiahne ruky od stola a zdvihne ich nad hlavu.
- Asi sa normálne nedohodneme, však?! -
Vyhodím náboj z komory revolvera a položím ho pred Tajného.
- Tento je pre varovanie. Ďalší vyberať nebudem. Nemáme radi, keď sa niečo zbytočne preťahuje.
Navzájom sa kryjeme. Vyjdeme z budovy, spoza rohu vybehne chlap zo zakrvavenou hlavou. V tom istom okamihu vedľa nás zastane audina. Nasadneme a o pár sekúnd už nič neruší idylu pekného teplého jarného dňa a starodávneho námestia.
- Všetko v poriadku? – pýta sa Petra.
- Mali sme na mále.
- Krvácaš, ukáž, nech sa na to pozriem.
- Teraz nie, nezastavuj, musíme vypadnúť.
- Chlapci, chlapci, tak aký je to pocit? Ako sa cítite, keď sa ocitnete v úlohe obete?
- Pravdupovedane mizerný.
- Raz darmo, na každého raz príde.
- Petra, čo si taká vážna? Na hrabliach sa síce vylomil zub, ale ešte ich tam zopár zostalo.
Dalo by sa povedať, že prišiel na nás mráz. Staré porekadlo, trochu upravené, ale výstižné. Zastavili sme v odľahlom motoreste, vymenili ŠPZetku. Petra mi ošetruje hlavu, Mišo vybavuje nejaký telefón. Nikto nás nesledoval, takže chlap sa iba hral na vplyvného s obrovskou mocou. Každopádne netreba ho podceniť.
- Čo urobíme ďalej?
- Večer mu zavolám, stanovím termín.
- Nevykašleme sa na to? Bála som sa o vás.
- Nie. Nielen kvôli peniazom, hlavne kvôli jeho správaniu.
- Ešte stále si naštvaný?
- Hej, trocha ma to vzalo.
- Hlavne, že ste v poriadku. Zvládneme to.
- Tak tomu ver!
V našom telefónnom rozhovore dostal pán Tajný čas do konca týždňa, t.j. päť dní. Opäť sa perfektne ovládal, len občas mu preskočil hlas. Možno to bolo telefónnou linkou a možno mal pred sebou vyleštený náboj. V každom prípade rozmýšľal. Ako sa ukázalo, tak nedostatočne. Týždeň skončil a zmluvy sa podpísané nevrátili.
- Ten debil ma už serie, adresu mám, viem ako vyzerá...
- Prestaň Michal, vieš, že sa nesmieme kompromitovať.
- Dobre, ale čas ubieha a Halam začína tlačiť.
- Niečo vymyslíme.
Sedíme a rozmýšľame. Petra je asi chorá, nemá nápad. Nenapadá nás žiadny relatívne slušný spôsob. Každý má v hlave iba krajné riešenia. Až po hodnej chvíli z nás naraz vyhŕkne: „Hlúpy Jano“
Kto to vlastne je? Každá firma má nejaký tajný presvedčovací prostriedok, my sme náš zatiaľ nepoužili. Pred pár mesiacmi jeden podnikateľ odmietol zaplatiť. Vyhrážky nepomohli, pristúpili sme k plánu B, ku Hlúpemu Janovi.
Meno „Hlúpy Jano“ síce neznie pekne, ale plne vystihuje podstatu. Jano je hora svalov vysoká cez dva metre. Poriadny obor, ktorý reaguje iba na zrozumiteľne vyslovené vety. S Mišom ho poznáme roky. Kedysi dávno, sme boli na návšteve v jednej odľahlej dedinke a chceli sme si povyraziť. Ako slušní občania, ktorým nie je všetko jedno, sme pomohli staršej panej pri prestavbe domu. Pri tomto namáhavom úkone sme stretli aj Jana.
Vtedy sme tam boli asi piati študenti, plus dedinčania. Každý večer sa hrával futbal, ale nás bolo vždy o jedného menej. Tak sme začali hrať s Janom. V dedine ho ignorovali a bol na posmech. My sme ho brali ako rovnocenného. Keď sme odchádzali, jeho mamka nám veľmi ďakovala. Odvtedy sa pravidelne stretávame, vždy s obojstranným prísľubom: ak bude treba pomôcť, tak si aj pomôžeme.
Jano má potvrdenie o nesvojprávnosti, občas si neuvedomuje, čo robí. Teda je ideálny nástroj, ktorý mlčí ako hrob a navyše je aj trestne nestíhateľný.
V minulom prípade sme nakoniec použili plán C. Úplne stačil mladý fagan, so zlou povesťou, ktorý dostal od nás dobre zaplatené. Vžil sa do svojej úlohy, a za dva dni podnikateľa dokonale presvedčil, že mu ide vyhodiť do vzduchu auto, samozrejme aj s ním. Akoby náhodou sa motal okolo bytovky, okolo auta, čosi si zapisoval, občas sa zohol alebo prikrčil. Podnikateľ ho „nenápadne“ pozoroval. A keď našiel na podvozku auta pripevnenú rozbušku s kusom navoňanej a prifarbenej plastelíny, okamžite zaplatil.
Teraz však máme väčší kšeft a väčšiu osobnosť, ako protivníka. Čas beží a treba rýchlo konať. Petra nás odviezla do autobazáru, kde sme kúpili zachovalú Felíciu. Na nej sme odišli ku Janovi. Jeho mamke sme povedali celú pravdu. Úplne všetko, je to prostá žena, ktorá nemá rada nespravodlivosť. Súhlasí, nie je proti, ani nám nič nevyčíta.
Ako sme si kedysi zistili, Tajný býva v pondelok v robote do piatej. Najvyšší čas vyraziť. Minule sme to boli, vlastne iba ja, kto doplatil na uličku za budovou. Dnes sme pripravení lepšie. Tentoraz doplatí na suverénnosť on.
- Jano vieš, čo budeš robiť? Vidíš toho chlapa na fotke.
- Ehm.
- Zapamätaj si ho. Pôjdeš pred túto budovu. Budeš sa motať a keď vyjde von tak do neho drgneš, ale slabo. Rozumieš? Dobre. Pôjdeš za ním a drgneš ho opäť a dáš mu túto obálku. Povieš: Toto vám vypadlo. Keď ti niečo povie, tak ho zmlátiš. Jasné?
- Jasné.
- Keď bude na zemi, prestaň. Zdvihni ruky nad hlavu a začni sa triasť.
Tajný vyšiel z budovy a Jano, ktorý išiel oproti po chodníku, do neho vrazil. Trocha silnejšie ako mal, ale to až tak nevadí. Tajný naň škaredo pozerá a pokračuje ďalej. Jano za ním. Trocha ho posotí, vyberie obálku a chce mu ju podať.
- Dávaj pozor, ty vymleté hovädo!
Tak to teda nie, boháča, veď to je počuť až ku nám na terasu kaviarne vo vedľajšej budove. Asi chce ešte niečo povedať, ale proti sile Janových pästí nemá šancu. Tajný síce vyzeral, že má svaly, formu, ale ich súboj aj tak pripomína biblický príbeh o Dávidovi a Goliášovi. Len víťaz bude iný. Chvíľu sa bráni, ale po pár prudkých úderoch sa zvezie na zem vedľa svojho kufríka a obálky. Jano sa začne ako na povel triasť a zdvihne ruky.
Presne v čas. Z policajného auta, ktoré ide „náhodne“ okolo, vystúpia policajti. Okamžite Jano naložia do auta a zavolajú sanitku. Začnú vyzvedať čo sa stalo.
Traja ľudia, ktorí postávajú okolo, hneď aj odpovedajú na otázky policajtov. Tých troch sme vyzdvihli z Hlavnej stanice. Každý deň sa hrali na žobrákov a herecký talent im nechýbal ani teraz. Stačí dať do klobúka len trocha viac.
Posádka sanitky sa venuje Tajnému, ktorý sa preberá z bezvedomia. Nevšimli si obálku. To teda nie, teraz to nemôže zlyhať! Prudko sa rozbehnem, beriem schody po šiestich. Našťastie stíham. Potlačím prudký dych, zdvihnem zo zeme obálku a nenútene, tak aby to videl Tajný, pristúpim k ošetrovateľovi.
- Prepáčte toto tomu pánovi vypadlo zo saka.
Tajnému a nám veľmi dobre známa obálka s niekoľkými zmluvami, ktoré čakajú na podpis. Len tak, pre osvieženie pamäti. Pokrútim hlavou a ľútostivo sa na Tajného usmejem. Muselo ho to poriadne zobrať, upadol opäť do bezvedomia.
Po troch hodinách Janova mamka aj so synčekom opustili policajnú stanicu. Vysvetlila im, prečo Janko tak prehnane reagoval. Jej verzia len dopĺňa výpovede svedkov. Veru, čo všetko sa môže stať, keď si obyčajný človek z dediny vyjde na nákupy do mesta, medzi zlých ľudí.
- Ďakujem vám a prepáčte.
- Nemusíte ďakovať. Chápem vás – sprisahanecky odpovie Janova mamka.
- Predsa len nemohli ste vedieť, do čoho idete. Teraz po všetkom ma to mrzí. Nemali sme vás do toho zaťahovať.
- To vôbec nie je tak. Som rada, že sa konečne našiel niekto, kto má odvahu a neskrýva sa za sľubmi a peknými rečami.
Naozaj milá pani. Nechce ani zobrať ponúkané peniaze. Hovorí, že rada pomohla, len keby ju tak neboleli nohy. So zachovalým autom a plnou nádržou ju už dúfame bolieť nebudú. Ani jedného z nás nenapadne počítať, koľko sme vlastne zaplatili. Peniaze sú iba symbol. Skutočné bohatstvo sa skrýva niekde inde. Obchodná záležitosť sa dostáva do poslednej fázy. Tajný dostal náležité varovanie, už chýba len jeho podpis.
- Čo ak to nezaberie? – obáva sa Mišo.
- Hovorí ti niečo pozitívne myslenie?
- Hej, ale predsa...
- Počkaj, zvoní ti mobil.
- Prosím.
- Ostor. Všetko klaplo, mám tie zmluvy.
- Samozrejme. Však som hovoril.
Na Mišovi je úžasné ako rýchlo sa dokáže prispôsobiť novej situácii.
- Ako sa vyrovnáme?
- O tom sa môžeme porozprávať aj večer v bare.
- Budem tam.
- Už si spokojný? – uvoľnene sa spýtam.
- Som a nehovor mi, že ty nie.
... pokračovanie zajtra ...
(Podnikateľský život ide ďalej a s ním verne kráčajú aj neplatiči. Na jednej našej návšteve sme dostali zaujímavý typ. Perspektívne turistické stredisko, ktoré sa s veľkými problémami dostalo z etapy predchádzajúceho neefektívneho hospodárenia. Náš kontakt, pani Farová, nás ochotne previedla strediskom, vysvetlila situáciu a investičné plány.)
