Ako ukázal náš prvý prieskum, cestovka, ako je možné domnievať sa vďaka jej názvu, vôbec nemala zahraničného partnera, len si upravila a zneužila dôveryhodné registrované obchodné meno. V ďalšej etape sme zistili, že spoločnosť pred rokom zanikla, ale jej bývalý majetok prešiel do vlastníctva dcérskej spoločnosti, takisto poskytujúcej služby cestovnej kancelárie. Zistili sme správnu adresu a meno zodpovedného človeka. Aj preto teraz sedíme v kaviarni v cudzom meste, pozorujeme budovu oproti a čakáme, kedy niekto odomkne vchodové dvere.
Budova má aj zadný vchod a jej poschodie je prerobené na súkromný byt, ktorý patrí majiteľovi, osobe ktorú hľadáme. Atmosféra pôsobí priam európsky, úplne zjednotene. Upravené námestie, rovnaké budovy, vysoké ceny v kaviarni, kde vyčkávame, a európske je dokonca aj meno majiteľa dcérskej spoločnosti, nejaký „van Brandberg“.
Konečne mladá dievčina odomyká dvere a vchádza dnu. Necháme jej desať minút na rannú aklimatizáciu a s Mišom, ako prví dvaja zákazníci v tento krásny preddovolenkový deň vstúpime dnu. Predstavíme sa ako majitelia siete penziónov v susednom regióne, ktorí by chceli rozšíriť ponuku práve ich cestovky. Ako sme správne predpokladali, prvú bariéru prekonáme ľahko. Dievčina nie je schopná povedať nám niečo bližšie a nie je ani oprávnená odpovedať na otázky nášho typu. Po rýchlom telefonáte nás uvedie do vedľajšej prezentačnej miestnosti, kde čakáme na stretnutie s majiteľom a riaditeľom v jednej osobe.
Pohodlne sa usadíme. Mišo nahodí výraz kriminálnika a ja si v duchu pripravujem pár tvrdších slov. V uvoľnenej atmosfére pokojne čakáme, rozmýšľame nad ďalším obchodom... až kým sa neotvoria dvere.
- Prepáčte, že som vás nechala tak dlho čakať. Moje meno je van Brandberg, Mária von Brandberg. Ja som majiteľka.
Akékoľvek pomyslenie na nekompromisné riešenie je okamžite preč. Mišo sa behom sekundy začal tváriť normálne, ja sa snažím zachrániť situáciu prehnane džentlmenským predstavovaním. Nejednoznačne napísané meno nám v plnej nahote ukázalo našu nepripravenosť. Pred nami stojí štíhla atraktívna žena, elegantne oblečená, jednoducho niečo, s čím sme vôbec nepočítali.
Po necelej polhodinke konečne odchádzame. Bože, to je hanba. Nesúvislo sme sa snažili zachrániť situáciu predvádzaním penziónov, ktoré vôbec nevlastníme. Pár fotiek, ktoré sme zobrali pre každý prípad zostalo jediným záchytným bodom. Aspoň sme si zažartovali na účet turistov a domáceho cestovného ruchu. Vlastná obmedzenosť nám však na smiech nie je.
Petra nás čaká pri aute. Akosi zmenila imidž – slnečné okuliare, vyzývavý sebavedomý postoj. Proste všetci jej môžu byť ukradnutí. Ona je predsa niečo viac.
- Na čo sa hráš, prosím ťa?
- Nevidíš?
- No, to teda nie.
- Predsa na vás. Občas sa viete tak nadnesene a bohovsky tváriť...
- Aha, tak v tom prípade to nebolo až také zlé, ale ešte sa musíš veľa učiť.
- Ďakujem za radu, ozaj aký bol ten van Brandburger?
- Nebol to ten, ale tá.
- Vážne a čo, vybavili ste niečo? – zrazu plná zvedavosti vyzvedá Petra.
- Nič. Vôbec nič. Zlyhali sme na plnej čiare.
- Ha, ha akí tvrdí chlapi a nedokážu si poradiť s jednou ženskou. Aké to je, stať sa obeťou seba samých?
- Prestaň s tým doberaním. Radšej vymysli niečo, čo môžeme použiť.
- No jeden nápad mám. Začnite jej dvoriť, možno sa do jedného z vás zamiluje a vystrojíme svadbu. Potom už nebude problém vyplatiť zákazníka.
- Ehm, a niečo menej zložité ťa nenapadne?
- Samozrejme, môžete skúsiť večerné prenasledovanie, prípadne aj nočné. Alebo vyhrážky, fyzické násilie, možno výlet do lesíka za mestom...
- Niečo normálne nemáš?
- Čo je s vami, však je to normálny človek ako my.
- Nie je to také ľahké, je to iné, je to, no proste...
- Proste žena?
- Nie...
- Tak, čo potom? Hádam sa nebojíte?
- Nie, ale...
- Ale čo?
- Nič, máš pravdu. Nepočítali sme so ženou, nevedeli sme primerane reagovať.
- Čo chcete robiť ďalej?
- Uvidí sa, na zajtra sme si dohodli ďalšie stretnutie. Pôjdeme spolu na obed.
- Tomáš, ja tam nejdem.
- A to už prečo?
- Je mi to trápne.
- Myslíš, že mne nie? Jednoducho pôjdeme a hotovo.
- Ešte nikdy som nebol v práci takýto nervózny.
- Daj si banán. Vraj ukľudňuje.
- Už si ako Petra. Nerob si srandu, myslím to vážne.
- Ja som tiež nervózny. Kúpime banánov viac. Teraz to nemôžeme vzdať.
- Prídeme tam, ale čo jej povieme?
- Neviem. Niečo nás určite napadne, koniec koncov môžeme len získať.
- Dobre, ale rozprávať budeš ty.
- Prečo ja? Minule sa viac pozerala na teba. Možno si jej padol do oka.
- To určite. Musela si pomyslieť, že väčšieho idiota ešte nevidela.
- Prestaň nariekať, aj na mňa sa akosi divne pozerala, niečo vymyslíme.
Obidvaja vieme, že peniaze sú. Cestovka len nedávno speňažila časť svojho majetku. Len ako sa k nim dostať? Petra sa na nás úplne vykašlala. Vraj, keď už sme v tomto kraji, tak sa ide pozrieť na pamiatky. Ženských problémov má, aj tak, viac než dosť.
... pokračovanie asi ešte dnes ...
