Labyrint Súmraku

Obzri sa za seba,
niečo ti uniká
v hmle času,
kde telá odchádzajú
za súmraku.

Strácajú sa potichu
ako armáda duchov
bez dotyku,
bez hlasu.

Dovoľ si vidieť viac
tesne pred snívaním,
kde vzniká skúsenosť
a láska sa popiera,
aj keď je začiatkom.

Niekto volá tvoje meno
medzi svetmi,
rozsvieť si na cestu,
aj pád môže žiariť
vo svetle.

Prejdi nocou,
alebo len ticho pozoruj
všetky kroky.
Nosíš v sebe niečo,
čo nikto nerozlúštil.

Aj keď sa svet zlomí
a nový sa zrodí,
dotkneš sa tmy
cez hviezdy.

Z tvojich očí
vyviera prameň,
vietor ho unáša
a hasí nebezpečný priestor.

Toto je zóna premeny,
kde prázdne cintoríny napĺňa
pohľad pravdy,
že sú to len návnady.

©︎ Marek Tocimák