Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)
Na milióny kilometrov vzdialený
niečo dýcha na môj chrbát,
slová sa prilepili
do snových pavučín.
Moje oči ukazujú cestu,
tma presvitá z dlaní
ako tieňe,
ktoré priviedol vietor.
Prichádza ako dieťa
má mnoho podôb,
oživuje svetlo do
nových tvarov.
Celá miestnosť unesená
do nádherných miest,
cítiť energiu
vzdialených ciest.
Plavili sa riekou
veslovali spomenkami,
kde sú tí,
ktorých som videl
z výletu?
Boli videní ako
záblesky v očiach
prebudených,
prechádzali mostom
skrze horiace veže,
pohľad na pravdu ich reže.
A až prekročia hranice
vlastnej mysle,
pocítia zázraky
každej chvíle.
©️ Marek Tocimák
