Milióny svetov nad hlavou, aký je môj zmysel v Krajine Zázrakov? Dotknutý jej dušou čerpám z tejto múdrosti, do tohto priestoru náhodne nik nevkročí...
Nastavujem dlane, čiary života na nich vraj vpísané máme. Vzdiaľuje sa a splýva s horizontom v priestore, povedala: "vdýchni vánok z môjho sveta, osud neexistuje".
Kráčam plážou, ktorá zdá sa nekonečná. Cítim chlad vzdialených vĺn, ktoré narážajú do mojich nôh. Piesok spolu s oceánom podmýva moje kroky a dávno vymazali cestu mojich stôp, ktoré zanechal som za sebou, pretože každá cesta je jedinečná.
"Toto je Tvoja Cesta, nie moja..." , zneli jeho slová, ktoré ani nevyslovil. "Kto si?", opýtal som sa zvedavým tónom hlasu, ako dieťa, ktoré si túžobne niečo želá. "Ja som OSUD", odpovedal opäť bez slov.
Sedím za stolom, ktorý je vytvorený z kariet. Na nich nie je nič, ale vždy sa tam niečo objaví a potom pomalým tempom akoby sa to stráca do vnútra. Je tam pohyb obrazov, vzdialený šepot, ktorý sa opakuje ako ročné obdobia. Oproti mne sedí silueta mužskej postavy. Má na sebe oblek, na hlave klobúk, ale nemá tvár. O stôl je opretý aj dáždnik, komunikuje s ním pomocou symbolov, ktoré okolo nás krúžia obrovskou rýchlosťou. Cítim, že sa usmieva a toto stretnutie nie je náhodné, má svoj zmysel. Mohol som si to priať? Volám v myšlienkach Alicu z Krajiny Zázrakov. Dáždnik, ktorý bol nehybne opretý o stôl zrazu levituje. V jeho tvári, bez tváre, sa objavil obraz môjho stretnutia s Alicou z Krajiny Zázrakov. Ukazuje mi stretnutie, ale dej sa však prekvapujúco odohráva inak, má odlišný scenár.
Dáždnik pokračuje v levitovaní, stúpa vyššie, vyššie a v jednom momente ostáva nehybne stáť medzi nami. Rozprestrel sa ako krídla motýľa a z jeho vnútra na stôl dopadalo modro-zlaté svetlo, ktoré žiarilo a osvietilo OSUD.
Stôl vytvorený z kariet menil svoju podobu, bolo počuť iné hlasy. Slová, ktoré zneli tajomne zrazu dávali zmysel a obrazy tvorené zo situácií života mali iný priebeh. Príbeh, ktorý bol tak jasný sa zmenil ako obloha, na ktorej sa strieda deň a noc.
Mužská postava odsúva stoličku, svojou rukou chytá dáždnik. Jeho nohy sa nedotýkajú zeme a jeho silueta sa vzdiaľuje za mesačného svitu do nových možností, aby osvietil nové príbehy Života a Snov a dal možnosť spomenúť si, že v každom z Nás sa nachádza Krajina Zázrakov.
Vidím ho v diaľke a opieram svoj zrak na chrbát OSUDU, nekonečné možnosti tu pre Nás vždy budú.
©️ Marek Tocimák
