Blogy? Ááááno! vs. Blogy? Nieeee!

Link poslal ešte ďalšiemu nášmu spoločnému kamarátovi, občasnému blogerovi a tiež môjmu manželovi. Dnes sa na nich teda priživím, pretože ma fascinovala mailová výmena ich názorov, ktorú tu uvádzam v plnej paráde.

občasný bloger X:

Ahojte,

ja tiez kade-tade blogujem, aj ked vacsina mojich blogov je urcena
len pre par ludi a uplne najvacsia vacsina len pre mna. Cital som ale
celkom zaujimavy clanok o blogovani, ktory napisal jeden respektovany
novinar. Snazil sa v nom vysvetlit, ze mnohi ludia mylne povazuju
blogovanie za formu zurnalistiky. Osobne si myslim, ze niektore blogy
su z hladiska zurnalistiky cennejsie ako klasicke masove media
(napriklad kedysi kuro5hin.org, teraz je to tam uz dost onicom). Co
sa mi ale pacilo bolo, ze autor uznal, ze z komunity bloggerov z casu
na cas vyrastie naozaj dobry zurnalista a uvadzal tam aj priklady
ludi, ktori zacali blogovanim a teraz pokracuju ako uznavani
novinari.

Ja osobne si myslim, ze blogovanie nie je az take zle. Najma v tejto
dobe, ked mame kamaratov roztrusenych kade-tade po svete. Vzdy sa
potesim, ked napriklad rxxxx napise nejaky blog, lebo
odkedy je v prahe, tak okrem chatu o nom viac-menej nic neviem.
Takisto sa mi pacia aj andreine blogy, lebo tiez nemam cas sa s nou
stale rozpravat cez net a jej by sa asi aj tak stale nechcelo vsetkym
kamaratom rozpravat, co ma nove, na co mysli a co momentalne riesi...

Dokonca sa mi aj paci ten napad dennika sme s blogovanim, ale to uz
ma trosku inu podobu. Myslim, ze je tak mozne prepasovat do naozaj
masovo citanych novin realne zaujimave nazory a clanky, ktore by sa
tam inak nedostali. Na druhej strane je to vyborna finta ako zaplnit
priestor v novinach uplne zadarmo a nemat s tym ziadne starosti.
Naplnit cislo nie je sranda a stoji to strasne vela penazi. Dokonca
aj za agenturne spravy treba platit, blogy vsak mozu ist zadarmo a
pomerne jednoducho.

Chcel som tym povedat, ze to ma nieco spolocne, ten "exhibicionizmus"
tam urcite je, ale su aj ine vyuzitia blogovanie. Predsalen, blogy tu
uz nejaku-tu chvilu su na rozdiel od superstarov, superspermii a
dievcat za milion. A myslim, ze na rozdiel od tychto relacii je toto
forma exhibicionizmu, ktorej sa moze zucastnit naozaj kazdy a nemusi
sa hlavne na nic hrat. Proste pise, co je v nom. To nie je az take
zle....

Inac fakt pekny clanok, diky za linku.


X

antibloger Y:


Ahoj,

nenapádam blogovanie ako také, respektíve blogy v štýle stĺpčekov
prezentujúcich subjektívny názor autora na nejakú konkrétnu vec či
problematiku. Nemyslím si, že považovať takéto blogy za formu
žurnalistiky, by bolo mylné. (Nie spravodajstva!) V podstate sa ničím
nelíšia od komentárov v bežnej tlači. Možno nedosahujú potrebných
kvalít, ale obsahové kritériá častokrát spĺňajú.

Čo mi vadí, sú množiace sa "osobné" blogy. Keď pominiem prázdne a nič
nehovoriace výplody na úrovni pubertálnej slohovej práce, ktoré sa,
podľa mojej skromnej mienky, v rozpore s tvojím tvrdením častokrát aj na
kadečo hrajú, a nie je ich málo, sú tu aj blogy, ktoré by sa podľa môjho
názoru na verejnej(!) sieti vôbec nikdy objaviť nemali.

Dostávame sa tak do štádia, keď relatívne značná masa ľudí usporadúva vo
svojom vnútri emocionálny výpredaj. Dôverníkom sa stáva bližšie neurčená
masa ľudí, zdôverujúci sa tak vedome či nevedome popiera význam
"intímnej" medziľudskej komunikácie a šliape si de facto po vlastnoručne
vybudovanej sociálnej sieti. Tá by mala s ním riešiť jeho problémy, nie
neurčitá masa takmer neznámych ľudí. Nezdá sa mi to ani správne, ani zdravé.

To, čo spomínaš, že s ľudmi, ktorých by si normálne označil za svojich
priateľov, komunikuješ len v častokrát banálnych chatoch, nie je podľa
mňa príčina tohto stavu, ale jeho dôsledok.

Je to len subjektívny názor azda vyplývajúci z mojej povahy.
Pravdepodobne s ním nesúhlasíš, ale nepáči sa mi, kam v komunikačných
trendoch smeruje súčasná spoločnosť.

Reality show tu sú tiež už nejaký ten piatok. To, že u nás sa do
televízie dostali až teraz, na tom nič nemení. Rovnako blogovanie u nás
začína byť skutočne populárne až v poslednom čase.

Y


rekacia občasného bloggera X:

Ahoj,

ja tuším začnem tiež používať tú diakritiku :-). sa mi to celkom páči.
ešte keby som sa naučil písať v nejakom normálnom slovoslede....

> Čo mi vadí, sú množiace sa "osobné" blogy. Keď pominiem prázdne a nič
> nehovoriace výplody na úrovni pubertálnej slohovej práce, ktoré sa,
> podľa mojej skromnej mienky, v rozpore s tvojím tvrdením častokrát aj na
> kadečo hrajú, a nie je ich málo, sú tu aj blogy, ktoré by sa podľa môjho

áno, ale takéto blogy majú tú výhodu, že väčšinou ostanú niekde v
útrobách siete. podľa mňa hlavná vlastnosť blogov je, že sa ich viac
píše ako číta. úplne doslova nie, ale nie je to také médium, ktoré by
bolo určené pre masy. aj keď sú verejne publikované, toto hranie na
niečo ostane väčšinou nepovšimnuté, resp. si to prečíta pár ľudí. a
myslím, že ten človek čoskoro zistí, že sa na niečo hrá skôr sám pred
sebou ako pred nejakými inými ľuďmi. a keď to nezistí, tak je to asi aj
tak jedno :).

> názoru na verejnej(!) sieti vôbec nikdy objaviť nemali.

určite, ja som mal tiež pár takých, keď som si svojho času písal ešte
denník na nete.

> Dostávame sa tak do štádia, keď relatívne značná masa ľudí usporadúva vo
> svojom vnútri emocionálny výpredaj. Dôverníkom sa stáva bližšie neurčená
> masa ľudí, zdôverujúci sa tak vedome či nevedome popiera význam
> "intímnej" medziľudskej komunikácie a šliape si de facto po vlastnoručne
> vybudovanej sociálnej sieti. Tá by mala s ním riešiť jeho problémy, nie
> neurčitá masa takmer neznámych ľudí. Nezdá sa mi to ani správne, ani zdravé.

áno. presne na niečo takéto som prišiel, keď som si písal denník. ten
mal síce zdrojový tvar XML súboru, kde sa tagmi odlišovala úroveň
prístupu. ku koncu mali vlastne už všetky časti stav úplne privátny, ale
uvedomil som si aj to, že sa vlastne zdôverujem bližšie neurčeným masám
alebo tak trošku neosobne vybranej skupinke ľudí (ktorí mali heslá do
vyšších úrovní). ku koncu som si denník písal vlastne sám pre seba.

čo je ale zaujímavejšie, zistil som, že čím menej súkromná časť, tým
viac som sa "na niečo hral". resp. to nebolo úplne úprimné, pretože som
nechcel robiť ten spomínaný "emocionálny výpredaj" a chcel som si nechať
niečo pre seba. lenže tým pádom celý blog stratil hodnotu, pretože bol
nekompletný.

na druhej strane ten denník ako taký otvorím ešte aj teraz, aj keď do
neho nič nepíšem a častokrát si tam nájdem zárodky nejakých vecí, čo mi
v časoch strednej školy vznikali v hlave a teraz sledujem ako sa
rozvinuli, resp. pracujú v mojej hlave ďalej. myslím, že taký súkromný
blog, ktorý je naozaj úplne súkromný má svoju cenu. tam sa človek ani na
nič nehrá a ak sa hrá, tak len sám pred sebou a to už je trošku
oničom....

takže v podstate s tebou súhlasím, že verejné blogy sa častokrát na
niečo hrajú...

> Je to len subjektívny názor azda vyplývajúci z mojej povahy.
> Pravdepodobne s ním nesúhlasíš, ale nepáči sa mi, kam v komunikačných
> trendoch smeruje súčasná spoločnosť.

ale ono sa to ustáli. podľa mňa je hlavne dôležité si uvedomiť, že
blogovanie neznamená to, že tie blogy okrem toho, že sú napísané bude
niekto aj čítať. andrein prípad je trošku iný, keď vyjde taký pomerne
súkromný blog v masovom médiu, tak je to iné. ale väčšinu blogov číta
naozaj len veľmi úzky okruh známych a tam je to trošku iné. okrem toho
sa dá písať aj na inej úrovni ako spomínaný "emočný výpredaj", ten
väčšinu ľudí chytí ako prvý, možno z pocitu, že sa nemá komu vyrozprávať
a že ho ľudia nepočúvajú. a ešte ten pocit, že možno nájde nejakých
ľudí, ktorí majú v hlave to isté....

X

a komentár môjho manžela Z adresovaný obom vyššie spomenutým a mne:

Ja zasnem, ako dokazu ludia s mnozstvom hodnotnejsich zaujmov
a urcite aj vysokym pracovnym zatazenim a teda nedostatkom casu
venovat tolko casu diskusii o takomto niecom... :-)

Z