Karel Schwarzenberg vo svojej reči spomína zásadný rozdiel medzi krajinami Západnej a Strednej Európy. Problémom nás všetkých, ktorí žijeme v Strednej Európe je, že sme navyknutí sedieť a čakať. Očakávame, že pomoc príde od štátu a nesnažíme sa vziať iniciatívu do vlastných rúk, aby sme zlepšili situáciu. Očakávame, že vláda za nás vyrieši naše problémy. Toto je naša slabosť a občas za ňu musíme platiť. Myslím si, že platíme až príliš vysokú cenu za našu ľahostajnosť k veciam verejným. Ľahostajnosť k veciam verejným s plným svedomím nazývam hlavnou negatívnou vlastnosťou Slovákov.
Marci Shore hovorí o jednom z najväčších mýtov roka 1989, v ktorom bola predstava, že demokracia musí byť nutne príjemná a šťastná. Musíme prekonať tento mýtus o šťastnej a príjemnej demokracii a vyrovnať sa s tým, že minulosť, ktorá nás prenasleduje je v nás. Čakajú nás ťažké rozhodnutia, ktoré povedú k svetlejšej budúcnosti. Zbaviť sa predsudkov z minulosti považujem za najťažšiu úlohu vôbec. Náboženské, ideologické a iné predsudky z minulosti nás vracajú späť v pomyselnej krivke vývoja myslenia. Treba sa ich zbaviť a nechať priestor tvorivej sile.
Jacek Żakowski spomína, že demokracia nie je čosi, čo si človek vybojuje, ale treba o ňu bojovať denno-denne. Je to neustály boj. A práve táto skúsenosť nám v našom regióne chýba – vieme, že ak chceme uživiť rodinu, musíme každý deň chodiť do práce, demokratická politika je však podobná, treba na nej neustále pracovať. „Demokracia je ako náboženstvo. Buď v ňu veríte alebo nie. “ Väčšina ľudí v ňu verí, no keď sa ich spýtate: čo ste spravili pre demokraciu vo svojej krajine, odpoveď nie je veľmi povzbudzujúca. Nie sme navyknutí na praktickú realizáciu demokracie – ako k tomu môžeme ľudí priviesť?
Každý z autorov ponúka odlišné riešenie. Jacek Żakowski zdôrazňuje, aby si ľudia zachovali aspoň základný stupeň angažovanosti- boli informovaní. Keď občan nič nevie, ľahko uverí populistickým rečiam. Karel Schwarzenberg pod pojmom občianska spoločnosť rozumie:
„Občianska spoločnosť sa začína doma. Je o tom, že občania vyvíjajú iniciatívu a sami začínajú riešiť problémy, nečakajú, že to za nich spravia úrady. Často sa to začína v malom, napríklad vyčistením miestneho parku alebo vyťahovaním plastových fliaš z rieky. Občianska spoločnosť, to sú ľudia, ktorí rozmýšľajú o tom, čo môžu spraviť ako občania svojej obce alebo mesta namiesto toho, aby o tom len rozprávali v krčme. Niekto povedal, že úlohou štátu je priniesť občanom šťastie. Ale ak svoje šťastie zveria štátu, bude to cesta do pekla, alebo prinajmenšom do očistca.
Na záver by som dodal, že Slovensko by svoj najväčší problém- nezamestnanosť, mohlo využiť vo svoj prospech. Slavenka Drakulić vidí v mladých nezamestnaných obrovskú silu. Spoločnosť, ktorá má obrovské množstvo nezamestnaných mladých ľudí si podľa nej píli pod sebou konár. Mladí ľudia, s tým budú musieť niečo urobiť. Vytvoria tak ideálne prostredie pre sociálne zmeny a lepšiu budúcnosť. Svoju slabinu môžeme využiť v náš prospech, bude záležať len na nás ako k tomu pristúpime.
