v piatok 12.12. na druhý najsilnejší spln roku, som si zašiel vypočuť koncert skupiny Svetloleť. Je to zoskupenie skúsených hudobníkov, ktorý sa v tejto formácií venujú tvorbe, priam výlučne, improvizovanej hudby.
Keď som vstúpil do koncertného priestoru oslovilo ma rozloženie a prijemné nasvietenie hudobných nástrojov. Z ľudí som mal pocit, že som prišiel na pokračovanie BHS, sálalo z nich očakávanie a intelekt. Chlapci (Maok, Valér Miko, Martin Andráš, Martin Oros) nelenili a po úvodnej hre Maoka na citaru sa postupne pridávali do spoločných melódií. Tvorili hudbu, ktorá prechádzala našimi zmyslami a hýbala nami, aj keď som sa chvíľami nebol schopný ani pohnúť. Počas koncertu sa Maok preukázal ako pravý objavovateľ a predviedol nám dokonca hru na gitaru pomocou sláku. Krásne na tom bolo, že počas celého koncertu sa priestorom preháňali dve-tri deti, ktoré kde-tu tancovali, kde-tu výskali a jediný, kto sa ich snažil "umravniť" bol pes, ktorý na nich zaštekal, keď už mal pocit, že rušia hudobníkov. Dôležité na koncerte je, aby sa mi podarilo čo najlepšie vytesniť všetko myslenie a zostalo len prežívanie konkrétnej chvíle, ktorá ma unáša s vetrom o preteky do nečakaných krajov a fantázií. Keď sa mi to podarilo, cítil som, že vibrácie, ktoré šíria vzduchom sú krásne, ale nevedel som sa z nich nasýtiť. Viete, ako keď cítite vynikajúcu vôňu jedla, ale nedostanete tanier pred seba, potreboval som to napraviť. A tak som si v príhodnej chvíli ľahol pod Valérovo krídlo, pekne na pódium k hudobníkom a zrazu som začal z naloženého taniera jesť celým telom. MHHHMMM. Vibrácie, ktoré trúsili po zemi, som s chuťou zbieral a nechával si ich prejsť telom. O to efektívnejšie som dokázal vylúčiť myšlienky, ktoré by ma chceli ukrátiť o ten nádherný zážitok nekonečna. Keď som pootvoril ústa, aby som vyrovnal tlak s okolím, lebka sa mi slastne rozvibrovala a mozog vnútri jemne hrkal do priam nebadateľného rytmu, až som zabudol, že ležím. V tom cez hrudný kôš a prsty na rukách, ktoré som mal uvolnene položené na zemi, začali hrať na mojej hrudnej kosti ako na drumble, čo mi navodilo pocit akoby sa moje telo smialo. Poslednú skladbu Maok navodil obraz jazera obkoleseného jesennou prírodou, svojou hrou ma poťahali po všetkých ostatných miestach planéty, ale musím uznať, že nakoniec ma opäť jemne priviali späť k jazeru, hneď vedľa sediaceho Maoka na pníku.
Ďakujem im za to.
