Bol som už na veľa výstavách, to mi verte. Odišiel som do Londýna žiť, aby som mohol chodiť do galérií, lebo ich tam majú veľa zadarmo. Ale nielen v Londýne, ale aj v celom Anglicku, v Škôtsku, v Holandsku, v Čechách, ale aj vo Viedni, Budapešti a samozrejme, najviac v Bratislave a iných slovenských mestečkách som bol. Videl som už všeličo, veľa dobrého, veľa priemerného, určite aj niečo nepochopiteľné, ale zároveň veľa krásneho, lebo vždy si uvedomujem, že pôvodcovia tých diel do toho vkladali dušu a vždy to robili s nádejou osloviť pozorovateľa.
Táto výstava, ktorá bola včera slávnostne verejne otvorená, ma oslovila ako už dlho nič, svojím spojením všetkého, čo si od dobrého umeleckého diela sľubujem.
Dielo tam vystavené je esteticky krásny objekt. Je to spojenie ozdoby s umením pekárstva, spojenie historickej pamäti s úctou k blížnym, spojenie námahy s oddanosťou a presvedčením, spojenie hlbokej myšlienky s výtvarnou formou.
Vzor čipky obrusu z rodinného dedičstva vytvorený zo symbolu pôstu, nekvaseného chleba, je tak zaujímavé a výstižné, že ma nenechalo vôbec na pochybách o čom dielo je. To je veľaktrát v umení aj výhoda.
Dielo samotné bolo už predtým vystavené na autobusovej stanici, ale teraz sa výtvarníci rozhodli dať dielu ešte o dva rozmery navyše. A prizvali do jeho uskutočnenia všetkých zúčastnených návštevníkov.
V súčasnosti je obľúbená forma dopĺňať k dielu nejakú hudbu, väčšinou iba na vernisáži, či iné zvuky, ktoré nie sú veľakrát jasné, ako s dielom súvisia (poprípade nejaké pištiace škrkajúce staré televízne príjímače) okrem toho, že si ich pôvodca tam pridal, akoby mohol dielo označiť za multimediálne, ale mal som štaštie vidieť dve výnimky, ktoré pracovali so zvukom oveľa významnejšie ako len s kulisou.
Prvá bola v trojposchodovej budove bývalej výrobnej dieľne, kde v celom priestore hral symfonický orcherster, ale ako ste prechádzali poschodiami, každé bolo zamerané na jeden typ hudobných nástrojov, od bubnov, cez sláčiky k dychom. Na každom poschodí sa premietala na stenách daná časť hudobníkov, vždy samostatne dirigent a na každom poschodí hral naživo člen toho orchestra!!! S tým ste sa mohli počas prestávky v jeho partitúre rozprávať.
Druhú som zažil na Dáliho výstave, ktorá bola v Londýne desať rokov a jej ucelenosť vystavovaných diel od sôch, cez obrazy až po citáty bol priestor umocnený čiernymi stenami a stále prítomným nezrozumiteľným šeptom, ktorý mi bol príjemný. Unášala Vás celá náplň presne tam kde Dáli zamýšľal, do sna.
Odvtedy som také niečo ucelené nezažil...až do včera.
Dielo pôvodcovia obohatili o zvukový prejav, ktorý vytvára samostatný rozmer, presahujúci až k samotnému významu.
V tak, pomerne malom priestore, tak ucelené umelecké dielo s posolstvom, nie len pre svoju estetickú krásu, je podľa mňa výnimočné, a o to cennejšie.
Toto dielo spoluvytvárajú návštevníci tým, že sú vyzvaní pri vstupe, aby nahrali pár slov na záznam použitý priamo tam a hneď. Obohacuje a vytvára sa tým úplne nový pocitový rozmer, ktorý nás vťahuje do intímnej blízkosti s dielom samým a precítením ho tak, ako nám dáva to dielo precítiť nás samých.
Po vstupe do miestnosti v hrobovom tichu At Home galérie - synagógy sa na základe snímača pohybu spustia zaznamenané výroky návštevníkov v náhodnom poradí a prelínaní. ODPORÚČAM si túto časť užiť a určite sa neponáhľať bližšie k dielu, aby ste poriadne precítili zmysel tohto umeleckého digitálne zvukového prejavu.
Lebo následné približovanie sa k vystavenému dielu sa zvukový prejav zmohutní a znezrozumiteľní až do následného vyvrcholenia a náhleho Ticha, ktoré opantá návštevníka prekvapivou blízkosťou pri diele, ktoré si vlastne prestane na kritický moment uvedomovať.
Sila zážitku je tak jednoznačná, že po vyprchaní prvotnej dávky a znovunavrátení si vlastného uvedomavania sa, má človek nutkanie si to prejsť znovu.
Ďakujem Monike, Bohušovi, Ferovi, Omarovi a hlavne Táni, že som to mohol zažiť.
