Sedel som dnes pri Váhu;
pozerám do vody, kde ma magnetizuje palica,
v rovnovážnom stave sa hompáľa na ostrí skaly vo vode,
prúd vody sa s ňou pohráva.
Vytiahol som ju a skúšal hĺbku koryta,
trochu špliechal z rozmaru.
Bola rovná ako pravda, bez zbytočných záhybov.
Prešiel som sa s ňou len pár metrov,
lahol si a položil ju vedľa seba,
aby som vyzeral ako pocestný a nie ako opitý.
Po dostatočnom vyhriatí sa na slniečku,
vrátil som ju do rovnovážneho stavu s prudkou hladinou riečky,
naďalej si tam harmonicky levituje dokým sa nezvýši hladina.
Prešiel som sa mestom na druhý koniec, kde ma zastavili kolajnice, hrom
a pohľad na vstávajúcu búrku z kopcov Vysokých Tatier.
Počkal som si na jej príchod, vietor sa okolo mňa dvíhal a točil,
moje nozdry vdychovali ten najčerstvejší vzduch práve prinesený z Tatier.
Za chrbtom mi stálo slnce, ktoré presvetlovalo každú dopadajúcu kvapku prichádzajúcej jarnej búrky,
akoby padalo zlato.
Dnes som ale nezmokol.
Nebolo to ani prvý ani posledný krát, čo som vlastnil Poseidonovo žezlo.
