Nie som boháč, ale uvedomil som si známy paradox: bohatý človek môže fungovať úspornejšie, než chudobný. Majetnejší zákazník si kúpi kvalitnejší výrobok, ktorý síce stojí dvakrát toľko ako čínsky šmejd, ale vydrží štyrikrát tak dlho. Dôsledok je samozrejmý: chudobný vyhadzuje už tretí lacný produkt (televízor, PC, topánky, dosadiť si podľa ľubovôle), a bohatému ten jeho ešte stále slúži. Takže ušetril. A v poisťovníctve funguje tento princíp rovnako. Chudobný človek si bude platiť množstvo poistení, lebo čo keď. Ak rozbije auto, vyhorí mu byt, alebo povodeň premáča dom, chudák obvykle nemá rezervy, z ktorých by uhradil škody a obstaral náhradu. Alebo ochorie či sa zmrzačí – ako bude splácať hypotéku? Bohatý občan rezervy má, a poisťovať sa v podstate nepotrebuje. Zasa ušetril. Pretože poistná udalosť je zriedkavá vec. A ak náhodou, ani to ho na lopatky nepoloží. Je však panujúci systém poistení ku prospechu aspoň tým chudobnejším, alebo z neho profitujú jedine čistí príjemcovia? (Ak sa dožijeme penzie, bude jej výška odrážať naše oddreté roky a odvedené sumy peňazí? Jedna z dobrých otázok.)
Libertarián vo mne sa ozýva: prečo sú niektoré druhy poistenia povinné? Ako-tak to možno obhájiť pri povinnom ručení u automobilov, pretože je dôležité, aby bolo z čoho hradiť škodu spôsobenú inému. Ale „svojho šťastia sme strojcami sami“. Čo bráni tomu, aby bolo zdravotné poistenie dobrovoľné, a odvody do sociálky takisto? Samozrejme štát, ktorý chce s našetrenými prostriedkami disponovať, a poisťovne, ktoré z povinného poistenia žijú. A ak štátna moc usúdi, že je vo verejnom záujme našetrené poistné (trebárs v druhom pilieri) znárodniť, v demokracii jej stačí parlamentná väčšina. Pre príklady netreba chodiť ďaleko. Ide o to, či sa ľudia nechajú.
Zrútil by sa svet, keby napríklad zdravotné poistenie povinné nebolo? (Napokon, v Amerike sa bez neho viac-menej zaobišli, kým vlani nevypukla kontroverzná Obamova reforma.) Každý by sa sám a slobodne rozhodol, kde a čo všetko si nechá poistiť. OK, sme sociálny štát, a som za to, aby sa akási minimálna zdravotno-sociálna sieť platila z daní nás všetkých. Núdzové ubytovne a teplý guláš pre bezdomovcov, základné lieky pre osadníkov. Pomoc rodinám v hmotnej núdzi, v prípade živelných pohrôm a podobne. A keď sa bavíme o zdravotníctve, základné lekárske ošetrenie pri bezprostrednom ohrození života. Ale povinná solidárnosť má mať svoje medze, čo nevylučuje solidárnosť dobrovoľnú.
Skúste si predstaviť 50-ročného pacienta, ktorému lekár povie: „Potrebujete transplantáciu srdcovej chlopne, inak sa vaše ťažkosti budú zhoršovať, a prežijete rok-dva. Ste zdravotne poistený? Nie? Nuž, operácia stojí nejakých 20 000 Eur. Nespadá pod úkony hradené štátom, takže sa spýtam: máte na účte toľko peňazí? Nie? Hm, tak tú sumu skúste niekde zohnať a príďte znovu.“
Znie to kruto? Možno, lenže ten človek mal možnosť sa poistiť! A rozhodol sa minúť tie prachy inak. Mohol ich aspoň odkladať, šetriť pre všetky prípady. Bolo jeho slobodnou voľbou neurobiť to. Zariskoval. Teraz môže obchádzať banky kvôli pôžičke (zrejme márne; je riziko, že ju nesplatí), predať nejaké nehnuteľnosti (ak nejaké má), či sa obrátiť na charitatívne spolky. Do nich dobrovoľne prispievajú (aj) boháči, a charita môže, ale tiež nemusí lekársky zákrok zaplatiť (záujemcov môže byť priveľa). Nuž ale, taký je život. Nesieme zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Naše zdravotníctvo by mohlo vyzerať lepšie (i bez existencie príslušného ministerstva!), keby naše zdravotné poistenia spravovali súkromné poisťovne na voľnom, štátom nedeformovanom trhu. Som o tom presvedčený. Iste, aj súkromná poisťovňa môže svojich klientov podviesť a ošklbať– ale úlohou štátu má byť práve to a len to, zabezpečiť, aby sa klient v takej situácii domohol svojich práv.
So sociálkou a dôchodkovým poistením to vidím podobne. Štátu by stačilo garantovať už spomínané životné minimum. Nech sa každý súkromne poistí, ako uzná za vhodné. A ak sa mu slovenské súkromné poisťovne nezdajú dosť dôveryhodné, môže sa poistiť v zahraničí, či nie?
Najistejšie poistenie sa aj tak zaobíde bez poisťovní. Od pádu socíka vyzerá ten algorytmus viac-menej podobne: zarobte si, a ak to na Slovensku nejde (akože často nejde), choďte na pár rokov robiť na Západ. Našetrené peniaze rozdeľte: za časť kúpte povedzme byt v Bratislave, ktorý môžete dávať do prenájmu. Za zvyšok nakúpte zlato. Rozhodne lepšie uložené peniaze, než roky platiť akékoľvek poistenie. Nehnuteľnosť a zlato sú vašou najspoľahlivejšou poistkou.
Na záver autentický príbeh. Začiatkom 50-tych rokov, za najtuhšieho socíka, ovdovela moja stará mama. Ako žena v domácnosti, s dvomi maloletými dcérami, sa ocitla v ťažkej situácii. Aké šťastie, že starý otec kedysi uzavrel životné poistenie! V banke za tie roky narástla slušná suma. Starej mame ju ale dlho nechceli vyplatiť; vždy ju odbili planými sľubmi a neurčitými rečami o procedurálnych problémoch. Skutočnú príčinu poznala komunistická vrchnosť: zruinovala štátnu ekonomiku, a potrebovala siahnuť ľuďom na úspory. Tú obrovskú krádež nazvali „menová reforma“. Po reforme životnú poistku starej mame vyplatili. Akurát, že v pomere 1 ku 50.
Poviete si, že dnes sa to stať nemôže. Nuž, všeličo si ľudia najprv nevedeli predstaviť: ani arizácie, ani Benešove dekréty, ani znárodnenie, kolektivizáciu, menovú reformu, a ani Mečiarovskú privatizáciu štátneho majetku. Veriť, že viac podobných otrasov nás stihnúť nemôže, je trošku naivné. Chcem veriť v dobrý úmysel terajšej krehkej vlády, no ak to myslí s občanmi fér, podľa mňa by sa mala snažiť o odštátnenie odvodov. A o dobrovoľnosť poistení.
.
