Nemám patent na pravdu, ani na múdrosť. Mnohému nerozumiem a iste sa v mnohom mýlim. Napriek tomu, zvyknem si utvárať vlastný názor sám. A občas to risknem a podelím sa oň. Dúfam, že tým nikomu nespôsobím ujmu :-) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
"Viac ako 25-tisíc ľudí sa zíde na 26. výročnej konferencie zmluvných strán dohovoru OSN pre klimatickú zmenu." Odľahlo mi, tentoraz už našu planétku určite zachránia. (Pôvodne diskusný príspevok som si dovolil upraviť na blog.)
Keď som si pozrel vynikajúci televízny miniseriál od HBO s názvom Černobyľ, uvedomil som si, že tento príbeh jadrovej katastrofy má silu metafory. Podobnosť s tým, čím žije svet dnes, nie je náhodná.
Rád sa tu podelím s čerstvou skúsenosťou, keď mi exekútor bez výstrahy a akéhokoľvek varovania zablokoval účet. Ak ste zažili niečo podobné, rád si prečítam v diskusii. Ak ste nezažili, buďte radi.
Typický znak náboženskej totality je: vytvoriť taký zložitý systém príkazov a zákazov, že obyčajný smrteľník žije v neustálom pocite viny a obavy, či niečo neporušil, hoci nevedomky a nechtiac.
Žiadne kaviarenské úvahy. Živý príbeh zo života dokáže povedať viac. Má nejakú pointu? Neviem, posúďte sami.
Život našej etnickej menšiny a spolužitie s ňou sú aj na blogu častou témou. Ak je to problém - a podľa mnohých je - pre mňa je isté len to, že jednoduché riešenie neexistuje.
Stáva sa na Slovensku čoraz častejšie. Lekár vám diagnostikuje chorobu, predpíše liek. V lekárni sa potom dozviete, že liek nemajú, prípadne už ani mať nebudú, a niet zaň rovnocennej náhrady. Niekde je chyba.
Najstaršie remeslo nikdy nevymrie. Ako povedal klasik, kým ostatní zamestnaní ľudia sa predávajú celí, prostitútka predáva iba svoje telo.
Máme chápať náš ľudský život ako odmenu či trest? Ak je pre vás merítkom Biblia, spomína vyhnanie prvých ľudí z raja. Záver jasný: sme na tomto svete za trest. A za trest väčšinu z nás vychovávajú k nejakej viere.
Je vedomie prirodzenou vlastnosťou atómov a molekúl, ak sú v dostatočne hojnom počte usporiadané do dostatočne zložitého celku (akým je trebárs človek, jeho mozog)? Alebo ho dodá nejaká vyššia moc?
Na najdôležitejšie otázky nášho bytia nemáme spoľahlivú odpoveď, nanajvýš vieru (Existuje Boh? Ak áno, ovplyvňuje svet, či sa len prizerá? A hlavne, čo nás čaká po smrti?). Nie div, že tieto otázky sú často námetom pre filmárov.
Tentoraz sa mi žiada písať o obsahu učiva - o tom, čo by sa žiaci podľa môjho skromného laického názoru na školách mali učiť (s dôrazom na 2.stupeň ZŠ a gymnáziá), a čo by sa naopak učiť nemuseli.
Už celé roky som na blog.sme.sk nič nenapísal. Ale pozerajúc sa na náš vzdelávací systém a jeho pokračujúci úpadok, nedá mi. Aj keď sa možno budem opakovať.
Toto bude blog venovaný výlučne oddychovej téme, akou je amatérska fotografia. A navyše z pera amatéra-začiatočníka. (To sa mi podobá: rád sa zasvätene vyjadrujem k veciam, do ktorých sa nerozumiem.) Ak chcete texty z pera fotoamatéra silno pokročilého, aj tu na blogu nejaké nájdete, napr. celú sériu článkov od Tibora Javora (čítal som so záujmom, oceňujem, i keď sem-tam mám chuť polemizovať). Je nesporný fakt, že dnes fotí prakticky každý (prinajmenšom mobilom). Fotenie ako hobby sa s rozvojom techniky (a jej stále lepšou dostupnosťou) šíri ako nákaza, a nedávno sa jej podarilo infikovať aj mňa. Rád by som sa podelil s niekoľkými, zatiaľ pomerne čerstvými dojmami. Pre prípad, že by to niekoho podobne postihnutého zaujímalo.
Vždy som bol zástanca individualizmu. Kým som bol zamestnancom, vždy som otázku platu a pracovných povinností bral ako vec individuálnej dohody dvoch partnerov: zamestnávateľa a mňa. Nikdy mi na um nezišli odbory. Kto si čo vyjedná, každý jednotlivec sám za seba, to bude mať. Ale kríza školstva je vec, ktorá sa zásadne týka celej spoločnosti. Od kvality vzdelávania závisí, či bude Slovensko len manipulačnou plochou a montážnou halou Európy, chudobný a zaostalý dojedač zvyškov a prebytkov, s jednoduchým ľudom na jednoduché práce, alebo bude mať naša spoločnosť rovnocenné zloženie a zastúpenie profesií, ako kdekoľvek na západe. Školstvo je výnimočné, a preto si myslím, že potrebuje výnimočné riešenie.
Tak nám zvolili Obamu. Teda, Amíci sebe, ale vlastne celému svetu, čiže aj nám. Dúfam, že Američania počúvajú rádio a počuli aj Fica, keď sa vyjadril, že "rozhodnutie amerického ľudu rešpektujeme". Tú ich úľavu som priam cítil až sem. Za naše silnejúce euro som rýchlo nakúpil šampanské a udalosť primerane oslávil. Teda, oslavoval by som rovnako, aj keby vyhral henten Mitt, hlavne, že niekto vyhral. Aj ma teší, že takú zodpovednú funkciu nemám ja, lebo mať kasu v mínuse a musieť ďalej rozhadzovať, z toho by som bol trochu nervózny.
Fakt, že sme smrteľní, je našou najpevnejšou životnou istotou. Naopak to, čo bude po smrti, je viac než neisté. V tomto seriáli sa pokúšam analyzovať niekoľko najrozšírenejších predstáv, a pridať vlastný (akokoľvek laický) pohľad. Laikmi sme však v danej otázke všetci. Tí, ktorí by nám mohli dať odpovede z prvej ruky, sú napospol mŕtvi. To je problém, možno neprekonateľný. Napriek tomu sa pokúsim zájsť tak ďaleko, ako mi to medze môjho skromného úsudku dovolia. V tomto dieli sa budem venovať scenáru, zvanému totálny blackout.
Fakt, že sme smrteľní, je našou najpevnejšou životnou istotou. Možno to neznie príliš optimisticky, ale je to fakt, s ktorým nepohneme. Ako som naznačil v prvom dieli tohto seriálu, mienim sa zaoberať otázkou, ktorú väčšina z nás po väčšinu času zatláča do úzadia a nerieši: čo bude potom? Čo nás čaká po smrti, ak vôbec niečo? Samozrejme, nie je zdravé si podobnú otázku klásť príliš často. Navyše všetci tí, ktorí by nám mohli dať odpoveď z prvej ruky, sú (ako inak) mŕtvi. To je problém, možno neprekonateľný. No ak aj nenájdeme odpovede, môžeme aspoň porovnať zopár najpopulárnejších scenárov a podrobiť ich kritickej analýze. V tomto dieli nás čaká tzv. konvenčný scenár.
Na úvod jeden príbeh. Muž-päťdesiatnik, pravidelne navštevuje ťažko chorú matku v nemocnici. Lekári mu povedali, že lepšie to už nebude. Otázka mesiaca, možno dvoch. Doma, kým konečne zaspí, muž často premýšľa, či má matka bolesti a či dostáva aspoň dosť liekov. Až jednej noci sa mu sníva, že matka stojí pri jeho posteli a vraví: „Netráp sa kvôli mne, mňa už nič nebolí.“ Muž sa strhne, sen bol veľmi živý. Na druhý deň ráno mu telefonujú z nemocnice, že matka v noci zomrela.
Keď dostal Nobelovu cenu za mier Barack Obama, nezdržal som sa komentára. Nobelova cena pre Európsku úniu si snáď ani komentár nezaslúži - čo bolo treba, napísal napr. P.Morvay. A ja dodávam: mier v Európe nie je zásluhou existencie EU. Napokon, aj keď vypukli vojny na Balkáne, museli napokon zasahovať vojská NATO, fakticky Amerika. (Európa už sto rokov nezvláda vlastné problémy - dve svetové vojny začali tu, a skončili sa až po americkom zásahu. Studenú vojnu tiež pomohla ukončiť Amerika.)Takže cena za mier je výsmech. Lepším vtipom by bola už len cena Európskej únii (alebo jej hlavným ideológom) za ekonómiu, napr. pod názvom "Za originálne riešenie dlhovej krízy".
