Technicky vzaté, fotografujem už desaťročia, na leveli „bežný laický užívateľ“. To je to, čo všetci poznáme: rodinné fotky z dovoleniek, oslava svokriných narodenín, bratrancova svadba, či pozrite, čo mi tento rok narástlo v záhrade. Vôbec som o fotení neuvažoval ako o činnosti, ktorej produkt by mohol (v prípade zdaru) osloviť aj cudzích, nezainteresovaných ľudí. Fotiť možno samozrejme i hory, parky, mestskú architektúru, hradné zrúcaniny, oblaky či západy slnka – bolo mi však jasné, že všetky tieto témy už predo mnou v tisícoch variácií (osvetlenie, ročná doba, nálada atd.) spracovali profesionáli, či aspoň vzdelanejší, skúsenejší a technicky lepšie vybavení fotografi, ľudia s lepším okom, lepším vkusom a estetickým cítením. Načo sa teda pokúšať o nejakú originalitu tam, kde už bolo všetko povedané? Navyše povedané lepšie? Isteže som tie hrady a hory fotil aj ja, no výlučne pre osvieženie vlastnej pamäti, ak si raz budem chcieť niečo pripomenúť (hostí svojimi fotoalbumami neotravujem; ani v minulosti som to nepáchal často). Je to ako písať si súkromný denník, nič viac.
Potom prišlo intermezzo Dynamitka. Po niekoľko rokov som denne jazdil do práce cez areál obrovskej, no očividne zanikajúcej fabriky, v tieni ktorej som vyrastal. Tá fabrika zohrala zásadnú úlohu vo vývoji slovenského priemyslu, a pre celé generácie zamestnancov a ich rodín znamenala kus ich života, v dobrom či zlom. Zdala sa mi príliš významná na to, aby zmizla z povrchu zemského bez nejakého finálneho zdokumentovania. Na moje prekvapenie, žiadny profesionálny fotograf ani publicista sa na takéto zdokumentovanie nepodujal; za tých pár fotiek na internete možno vďačiť len zvedavým dobrodruhom z kategórie Urban exploration (ktorým patrí vďaka, že suplujú prácu profesionálov). Súčasný majiteľ fabriky o publicitu nestojí, areál strážila a dodnes stráži SBS-ka, a na mojej priepustke stálo čosi o zákaze fotografovania v areáli (je niečo zlé na fotení prázdnych zrúcanín?). Zrazu sa ma zmocnil zvláštny pocit: zákaz či nie, ak to nenafotím ja, všetko zrovnajú s zemou a nebude viac čo dokumentovať. A tak som v medziach svojich skromných možností konal, pretože nik iný sa témy nechytil, a pretože šlo o otázku stavovskej cti (som chemik, a šlo o chemickú továreň).
Po niekoľkých amatérskych blogoch som nazhromaždil dosť materiálu o histórii a súčastnosti, vyspovedal niekoľkých pamätníkov, prečítal pár kníh a dokumentov, až som si trúfol vydať vlastnú knižku. Obsahujúcu aj fotky. Aj z môjho fotoaparátu.
Nie sú to fotky, ktoré by mohli akokoľvek zabodovať na portáli ako http://fotky.sme.sk/ Nemal som najmenšie umelecké ambície, šlo mi výlučne o dokumentáciu stavu pred zánikom, a to foťákom, od ktorého lepší dnes kúpite v Nay-ke pod stovku. Často som fotil doslova s SBS-kou v patäch, nebolo kedy poriadne zaostriť či čakať na lepšie osvetlenie. Napokon som pochodil i miesta, kam sa neodvážili ani urban-exploreri. Aj by ma tá hra na investigatívca bavila, nebyť výčitiek svedomia, že riskujem prichytenie, vyhadzov z areálu či rovno zadržanie, čo mohlo mať vplyv na môj občiansky džob. Ako živiteľ rodiny som sa choval nezodpovedne. (Ten vyhadzov s doživotným zákazom vstupu ma napokon postihol, no aspoň som už mal nafotené, čo som potreboval. Rodina to nejako prežila...) Spomínam túto moju skúsenosť len zato, že po prvý raz mala pre mňa fotografia iný, úplne nový obsah a význam. Hoci v knižke slúžili fotky len na ilustráciu, zrazu som sa nimi obracal k širšiemu okruhu ľudí, než sú moji osobní známi.
O fotke ako umení som však stále neuvažoval.
Asi pol roka dozadu (jeseň 2012), som si náhodou otvoril stránku http://fotky.sme.sk/, a môj pohľad na vec sa začal meniť. S rastúcim úžasom som si uvedomil, že ešte vždy možno povedať niečo nové, alebo aspoň staré prerozprávať novým spôsobom. (Nikdy nebolo povedané všetko, a ak predsa, vždy sa to dá povedať inak. Neviem či lepšie, inak určite.) Že banálne veci možno ukázať spôsobom, ktorý nie je banálny ani povrchný. Že fotka môže mať pointu ako hrom. Ako Dalího obraz. Alebo pobaví. Alebo je hrou kriviek, farieb, pastvou pre oči, v nejakej doteraz nepoznanej verzii. A čo je podstatné: že aj ľudia, ktorí sa profesionálne fotografiou neživia, môžu za istých okolností vytvoriť fotky, ktoré by som si vedel predstaviť zarámované a zavesené na stene, niekde, kde ich môžem často obdivovať. A čo viac, mám dojem, že niektoré z nich by si kľudne zarámovali aj ľudia, ktorí tomu na rozdiel odo mňa rozumejú a nejaký ten vkus a umelecký cit majú. Úprimne sa priznám, bolo to ohromujúce poznanie.
Samozrejme, na stránke prístupnej každému nájdete aj hromadu balastu. K nemu nepochybne patrili aj moje prvé fotky, ktoré som si trúfol dať na portál. Vlastne, celkom prvá fotka náhodou zabodovala – musím sa však priznať, že na moju prosbu ju cvakla moja žena, pretože ja som šoféroval a snažil sa nenabúrať (z mojej ženy by mohol byť oveľa lepší fotograf, než som ja, ale ona na takéto zábavky nemá čas).
.
Na moste
Keď som dával túto fotku na net, nemal som poňatia o úpravách fotiek v počítači – dokázal som fotku nanajvýš orezať a zmenšiť, nič viac. Nevedel som ani, že ešte aj skromný softvér v mojom PC dokáže popracovať s farbou, jasom či kontrastom. A už vôbec som netušil, že z netu možno voľne stiahnuť programy, schopné ďaleko náročnejších úprav. Nedávno som sa dokonca učil zarovnávať línie! Konkrétne na tejto fotke:
Podvečer v múzeu 2
Ale OK, je to hobby, živí ma niečo iné, času je málo. Pomaly, veľmi pomaly sa učím. Niekde si napríklad prečítam, že zavše nezaškodí diagonálna línia. Fajn, nech je teda tam:
Beckov
Vždy som si cenil farbu ako nositeľa informácií, takže ma prekvapilo, ako často sú vysoko hodnotené čiernobiele fotky. U mňa nanajvýš vyvolávali pocit nostalgie. Ale asi tak od tejto fotky sa zmierujem s poznatkom, že zavše je menej farby viac:
Vodný mlyn
A niekedy sa hrou okolností pošťastí fotka, ktorá je pozerateľná aj prakticky bez úprav. Ako táto, ktorú som skutočne iba zmenšil, nič viac:
Klasika tatranská
Záverom by som sa vrátil k článku Tibora Javora „Internet vás fotiť nenaučí“. Beriem ho ako názor človeka, ktorý na ceste za dobrou fotkou prešiel už kus cesty, kde ja som pri prvých krokoch. Taký názor má váhu. Všeličo v článku T.J. sedí ako ric na šerbeľ, no s myšlienkou prezentovanou už v nadpise si dovolím nesúhlasiť.
Internet hlavne ukazuje, čo všetko je dnes už možné. Kde leží pomyslená latka. Čo sa cení a čo ocenia ľudia, ktorí sami evidentne produkujú dobré fotky (takže o tom asi niečo vedia). Zdroj poučenia to rozhodne je. A napokon, mnohé dobré rady z rôznych kurzov kreatívnej fotografie (zatiaľ som na žiadnom nebol) človek nájde aj priamo na internete, v článkoch od profíkov, v ich komentároch. Je tam všetko, treba sa len preklikať k správnym zdrojom. Pokúšam sa.
Metódou pokus-omyl som dával na net rôzny balast, kým som z reakcii ľudí pochopil, že občas sa v digitálnom skladisku mojich archívov nájde niečo, čo je azda (po úpravách) publikovateľné. Keď som zásoby použiteľného materiálu vyčerpal, usúdil som, že dozrel čas na nové fotky (tentoraz už pri zrode fotené s úmyslom dať ich na net), a tiež na nový foťák.
Ale o tom viac nabudúce.
.
