Každé technické dielo raz doslúži – či už je zastarané a vývojom prekonané, alebo sa minuli zdroje, ktoré spracúvalo. Každé také dielo je svedectvom o dobe, keď slúžilo, o ľuďoch, ktorí ho vytvorili a používali. Preto si najvýznamnejšie či zvlášť ilustratívne diela zaslúžia pamiatkovú ochranu. A tak skupinky nadšencov zachraňujú a oživujú zrušenú lesnú železnicu, vodný mlyn či starú baňu. Ak majú veľké šťastie, zoženú nejaké peniaze aj od štátu, či najnovšie z fondov EÚ. A keď sa zadarí, môže vzniknúť múzeum, technický skanzen, turistická atrakcia. Veľký biznis sa z toho v našich podmienkach obvykle urobiť nedá, ale musí byť všetko len o peniazoch?
Bratislavská Dynamitka (neskôr Dimitrovka, dnes Istrochem, viď foto), založená r. 1873, bola svojho času prvá a po desaťročia najvýznamnejšia chemická fabrika v celom Uhorsku; za 1.svetovej vojny hlavná muničná továreň monarchie. Nepoložilo ju na kolená ani to, keď po vzniku prvej republiky nedostala povolenie pokračovať vo výrobe výbušnín (toto strategické odvetvie sa totiž sústredilo v novom štátnom podniku v Semtíne pri Pardubiciach). Majitelia dokázali nájsť náhradné výrobné programy. Produkciu trhavín obnovili až Nemci z IG Farben za 2.svetovej vojny; pokračovala potom za socíka i po privatizácii, až kým prevádzku neodkúpila a nedala do likvidácie tá istá pardubická firma, v prospech ktorej už raz výrobu (medzi dvomi svetovými vojnami) zastavili. Hľadanie náhradných výrobných programov však tentokrát asi nehrozí. Z množstva ďalších výrob, ktoré za uplynulé storočie v okolitom fabrickom areáli vyrástli (kyselina sírová a iné anorganické chemikálie, umelé hnojivá, syntetické vlákna, prípravky na ochranu rastlín (pesticídy), aditívna plastov a iné) funguje už len jedna prevádzka, produkujúca gumárenskú chemikáliu Sulfenax. Ktovie dokedy.
Úpadok začal už za socíka, pomohli mu domáci privatizéri, a dnes predstavuje ozrutný fabrický areál mŕtve „mesto duchov“, s množstvom opustených a chátrajúcich výrobných hál a strašidelných zrúcanín. Zrovnať všetko so zemou a premeniť na areál veľkoskladov, kancelárií, na obytné štvrte, parky či relaxačné centrá však nie je jednoduché – pôda a spodná voda sú tu do hĺbky zamorené dlhoročnou chemickou činnosťou; závany pachu túto skutočnosť zavše pripomenú. A uvedomuje si to zrejme aj Andrej Babiš, súčasný majiteľ Istrochemu (cez svoju spoločnosť Agrofert Holding, ktorej je jediným akcionárom; patrí mu tiež Duslo Šaľa a množstvo iných podnikov, najmä v Česku). Najbohatší Slovák s českým občianstvom tak stojí pred otázkou, čo s prázdnym areálom ďalej, v čase, keď chemická výroba zažíva úpadok na celom Slovensku, a navyše v Bratislave panuje dlhoročná snaha vytlačiť priemysel z mesta.
Pre technické dejiny Slovenska a ich dokumentáciu sa tu možno skytá zaujímavá príležitosť. Týka sa práve kmeňovej výroby fabriky, totiž prevádzky výbušnín. Túto časť továrne predal A.Babiš roku 2008 českej štátnej firme Explosia Pardubice-Semtín; nechal si len pozemok. Noví majitelia však začali už v nasledujúcom roku výrobu dynamitov (známych pod domácou spoločnou značkou Danubit) a ostatných trhavín rušiť; dnes je táto tradičná, takmer 140 rokov slúžiaca prevádzka v likvidácii. Vynára sa nápad, podľa môjho skromného úsudku hodný zváženia: využiť zrušenú prevádzku ako technický skanzen. S výstavou o výrobe dynamitu, priamo v originálnych priestoroch, pokiaľ možno so zachovalými časťami originálneho zariadenia, či aspoň replikami. Multimediálne vybavenou, azda i s praktickými ukážkami na testovacej strelnici závodu. Pripomeňme, že výrobná linka je pozoruhodná – ak uvážime, akou nebezpečnou a prudko výbušnou látkou je nitroglycerín, je zázrakom techniky zariadenie, ktoré ho s únosným rizikom dokáže vyrábať nejakých desať ton denne (a v prípade Istrochemu, za uplynulých 40 rokov bez nehody).
V blízkosti Polusu a ďalších rušných centier by o návštevníkov takejto svojráznej expozície nemusela byť núdza. A prípadné včlenené múzeum venované Nobelovi a jeho vzťahu k Bratislave (Prešporku, aby sme boli presní) by bolo kultúrnym bonusom.
Príklady vo svete existujú – viaceré zaniknuté dynamitky bývalého Nobelovho impéria boli prerobené na technické múzeum (napr. v meste Avigliana v Taliansku, či Ardeer v Škótsku).
Istrochem: Prevádzka trhavín ukrytá v zeleni; pohľad z mrakodrapu Lakeside Park
(kliknite pre zväčšenie)
Á propos, technické múzeum. Má ho asi každá európska metropola, majú ho aj v Košiciach, no Bratislava všeobecné technické múzeum dodnes nemá. Trebárs opustený objekt Závodu mieru (tiež súčasť Istrochemu, na druhej strane Vajnorskej ulice), by bol na túto funkciu ako stvorený, keďže sú tu priestranné haly. Ako dielo architekta V.Karfíka si objekt sám osebe zaslúži pamiatkovú ochranu.
Závod mieru (kliknite pre zväčšenie)
Keď sme už pri pamiatkach: A.Babiš ako majiteľ celého fabrického komplexu dal vypracovať zoznam objektov na území Istrochemu, na ktoré by sa prípadne mohla vzťahovať pamiatková ochrana. Podľa bývalého archivára podniku J. Turiniča, ktorý na zozname pracoval, by si ochranu zaslúžili napr. dve zachované vodárenské veže (jednu z nich si už zrekonštruovala projektantská firma Kusý a Paňák, ktorá vypracovala pre Babiša štúdie o možnom využití fabrického pozemku), stará prevádzka viskózovej striže Vistra, stará výrobňa prostriedkov ochrany rastlín („stará ochrana“), prevádzka bieliacej hlinky, z novších stavieb napríklad ozrutná hala superfosfátu s typickou železobetónovou klenbou (na obr. vpravo):
Problém je, že väčšina objektov je roztrúsená po areáli, len Závod mieru predstavuje jeden ucelený komplex. Navyše, niektoré budovy sú zrejme zamorené perzistentnými (pomaly sa rozkladajúcimi) chemickými škodlivinami (prípad „starej ochrany“).
Dve z historických stavieb: východná vodárenská veža a prevádzka Vistra (vľavo); vpravo nový Sulfenax.
(kliknite pre zväčšenie)
Aktuálny stav fabriky je, že sa priebežne likvidujú nadzemné energetické a iné rozvody, a začalo sa s búraním niektorých prázdnych budov. Zatiaľ ide o novšie stavby, z hľadiska priemyselnej architektúry nepodstatné, ako je napr. prevádzka herbicídu Zeazin.
Búranie prevádzky Zeazin. Ide o to, aby podobne nedopadli aj cennejšie stavby.
(kliknite pre zväčšenie)
Vráťme sa ale k prevádzke trhavín. V prípadnej hre o jej budúcnosť sú v princípe traja hráči, ktorých dohoda by bola potrebná pre vznik spomínaného skanzenu. Jednak je tu mesto so svojimi orgánmi a inštitúciami (vrátane Mestského múzea, napríklad), ako aj nezávislé stavovské organizácie. Jednak Babišov Agrofert ako majiteľ pozemku (cez dcérsku spoločnosť Istrochem Reality). A napokon firma Explosia, ktorá odkúpila technológiu, a dnes postupne vyváža hnuteľný inventár do zberných surovín, s výnimkou zariadení, ktoré by sa ešte dali využiť v materskom závode v Semtíne.
V prípade mesta ide o to, či by bol o takúto výstavu a turistickú atrakciu záujem. (I keď, účasť mesta nie nevyhnutná, napríklad Banské múzeum v B. Štiavnici bolo dlhý čas podriadené Ministerstvu kultúry, a v súčasnosti spadá pod rezort Ministerstva životného prostredia. O tom, že múzeum môže byť i súkromné, sa ani netreba zvlášť zmieňovať.) Druhý hráč, Agrofert, môže mať s fabrickým pozemkom iné plány, faktom ale je, že prípadný skanzen by z celého územia zabral len maličký kúsok, čo by ani prípadné developerské predstavy nemuselo postaviť na hlavu. V prípade Explosie je namieste otázka, či by bola ochotná nechať časť pôvodných zariadení na mieste, alebo aspoň dať k dispozícii dokumentáciu potrebnú k vytvoreniu replík.
Netuším, či takýto článok osloví kohokoľvek z kompetentných, ale nezaškodí dať celú vec do povedomia verejnosti. Niektorých zúčastnených sa pokúsim osloviť priamo, azda s podporou stavovských organizácií (Slovenská chemická spoločnosť, Slovenská spoločnosť priemyselnej chémie a pod.), azda i historikov (popredný slovenský historik Prof. Roman Holec sa minulosti Dynamitky venoval vo svojich publikáciách). Každá pomoc je vítaná.
.
