Moji pokrokovo zmýšľajúci spoluobčania v tom majú obvykle jasno: "Američania sa zbláznili, zvolili si za prezidenta úplného šialenca, a vzhľadom na jeho právomoci na to doplatí celý svet - my v Európe obzvlášť!"
S týmto pohľadom ja osobne stotožnený nie som. Hlavne zato, že veci sú často zložitejšie, než sa v skratke javia.
Americký prezident je priamo volený, má skutočne veľké, ale nie neobmedzené právomoci - mnohé limituje americký Kongres (do právnických detailov sa nejdem púšťať, nie je to moja parketa). V dejinách USA sa vyskytli viacerí prezidenti, ktorých činy a rozhodnutia podstatne ovplyvnili aj dianie v Európe ( k nim sa vrátim v budúcom blogu).
Ako vieme, súčasný americký prezident Donald Trump bol zvolený v novembri 2024 a inaugurovaný do funkcie 20.januára 2025, na svoje druhé volebné obdobie.
Ľavica, teda Demokrati, zostali v šoku. Ako sa toto mohlo stať? Veď Trump už raz prezidentom bol - čím to je, že si ho občania vybrali znova? Môj prvý dojem bol a zostal, že bežný tvrdo pracujúci Američan, ktorý živí rodinu, platí dane a spláca hypotéku, mal plné zuby čoraz drzejšej politiky wokeistov a progresívcov, kde v systéme stále menej záležalo na reálnych zásluhách, schopnostiach a výsledkoch práce, odmeňovala sa príslušnosť k najrôznejším menšinám (reálnym či fiktívnym, ale z definície utláčaným), zo zločincov sa robili obete systému, krajinu dusili záplavy (často nelegálnych) imigrantov, nezmyselná zelená politika (podobná bruselskej) podkopávala ekonomiku, strácala sa motivácia poctivo makať, podnikať, inovovať, a z pohľadu geopolitiky sa najmä Čína (kradnúca nápady a know-how) stala vážnym a hrozivým konkurentom na svetovej scéne, hrozbou pre ekonomiku a časom i bezpečnosť sveta. Výčiny domácich dezolátov, od BLM až po propalestínskych demonštrantov, boli už len čerešničkou... V tomto všeobecnom úpadku potrebovali Republikáni vyhrať a vrátiť vykoľajený "vlak USA" nazad na koľaje - nikoho iného reálne zvoliteľného, než bol Trump, jednoducho nezohnali.
Bola to takmer "mission impossible". Takmer všetky relevantné médiá Západu dávno prestali byť objektívne a stali sa hlásnou trúbou ľavicovej propagandy; Trump bol pri každej možnej príležitosti vykresľovaný ako smrteľný nepriateľ, blázon, podvodník, agent Kremľa a všetko najhoršie, čo si viete predstaviť - proti nemu stáli prakticky všetky intelektuálne elity, od akademikov až po hercov z Hollywoodu. A predsa, hlas bežného Američana rozhodol v prospech Trumpa.
Že tento extravagantný starý muž neraz pôsobí ako velikášsky blázon, a mnohé jeho hlášky sa nedajú brať vážne, by nás nemalo mýliť. Na svoje druhé prezidentské obdobie sa dobre pripravil - a od nástupu do funkcie chrlil exekutívne nariadenia ako na páse, tak rýchlo, aby protistrana nemala dosť času klásť účinný odpor (a že odpor bude obrovský, o tom asi nepochyboval nik). Škrtom pera rušil toxické a parazitické nadnárodné organizácie, financované z peňazí amerických daňovníkov (až sa divím, že sa nepokúsil zrušiť členstvo USA v OSN; aspoň im slovne naložil, ako ešte v dejinách asi nikto). S pomocou Elona Muska osekal premnoženú štátnu byrokraciu. Zakročil proti antisemitizmu na amerických univerzitách (podporu Izraela najlepšie dokumentuje americké bombardovanie nukleárnych zariadení v Iráne). Americká verzia Green Dealu predbežne skončila v odpadkovom koši, dostupnosť lacnej energie má vyššiu prioritu - bez nej by USA riskovali svoj priemysel, svoje postavenie veľmoci, o ekonomickej prosperite ani nevraviac. (A kým európski politici radi o všetkom možnom rozprávajú, Trump koná. A treba povedať, že robí to, čo pred voľbami sľúbil - to sa dnes už veľmi nenosí...)
Boj s ilegálnou imigráciou je ťažšie zadanie - masové vyhostenia ilegálov rôzne blokovali súdy (ovládané Demokratmi), aktivisti i nimi poštvané davy protestujúcich. Polícia masy nezvládala a bolo treba povolať na pomoc Národnú Gardu. Trumpovi kritici po celom svete vypisovali "Fašista! Diktátor! Používa armádu proti vlastným občanom!" Týmto kritikom (zámerne?) uniká základný fakt: ilegál je preto ilegál, že sa v krajine zdržiava protizákonne - obišiel zákonný postup, akým sa do USA možno dostať . Pričom je na USA, ako si stanovia podmienky na vstupe - koho vpustia a koho nie. (To je inak zdravý sebaobranný reflex, ktorý Európa z ideologických dôvodov zahodila.). Nuž a zákon je na to, aby sa jeho dodržiavanie vymáhalo. Ak je potrebné, aj silou. (Inak to nie je zákon, ale zdrap toaletného papiera.) Je mimochodom príznačné, že odsun ilegálov sa snažili blokovať mnohí veľkopodnikatelia - sami Demokrati či voliči Demokratov - ich bohatstvo totiž často stojí na zneužívaní lacnej pracovnej sily (ilegál je ochotný pracovať za pár šupov, a netreba zaňho platiť dane).
O Trumpovi by sa dalo písať dlho, a nepochybne sa ešte bude (i z odstupu času, v učebniciach histórie); nás v Európe asi najviac zaujíma jeho zahraničná politika. (Nie som tu v pozícii jeho obdivovateľa či obhajcu, je to kontroverzný človek.)
Tu by sme si mali uvedomiť jedno: je to prezident USA. Na prvom mieste preňho sú (a majú byť!) záujmy vlastnej krajiny. Záujmy Európy preňho môžu, ale nemusia byť dôležité - závisí od toho, či náš kontinent môžu USA pokladať za spojencov.
Od konca Studenej vojny (cca od 1990) si mnohí politici európskeho Západu povedali, že nastal "koniec dejín" - takže napríklad európski členovia NATO prestali dávať dohodnuté prostriedky na obranu (ak to neurobili už skôr). Zbrojenie, výcvik armád či vôbec starosť o vlastnú obranyschopnosť išla bokom, a z ušetrených peňazí si populisti mohli kupovať voličov štedrými sociálnymi podporami. Veď keby náhodou predsa došlo k nejakej kríze, bralo sa ako samozrejmosť, že opäť prídu na pomoc Američania, nasadzujúc životy svojich vojakov a za peniaze amerických daňovníkov, ako to robia už vyše 100 rokov. Trump Európe odkázal - najprv ústami svojho viceprezidenta J.D.Vance na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii - že toto vôbec samozrejmosť nie je. Že Európa sa má konečne starať o svoju bezpečnosť predovšetkým sama. To (zatiaľ) neznamená, že USA zabuchli dvere, odchádzajú z NATO a Európa ich viac nezaujíma; znamená to len, že si musíme vybrať. Pričom to zďaleka nie je len o výdavkoch na obranu - je to o samotnom hodnotovom systéme, aký dnes Európa väčšinovo vyznáva. Tento bod si zaslúži hlbší rozbor.
V uplynulých týždňoch sa predmetom vášnivých debát i všeobecného rozhorčenia stala čerstvo zverejnená americká bezpečnostná stratégia (National Security Strategy 2025), k stiahnutiu napr. tu: https://www.whitehouse.gov/wp-content/uploads/2025/12/2025-National-Security-Strategy.pdf.
Tento dokument je cenný tým, že je to autentický, originálny text autorizovaný samotným Trumpom. Kým akékoľvek články o Trumpovi a americkej vláde vo svetových médiach sú už len interpretáciami diania, viac či menej skreslenými či zaujatými. Ak sa prenesieme nad pasáže, z ktorých razí ego a samochvála (Trump sa rád prezentuje ako mierotvorca; realita je, že v mnohých konfliktoch pomohol dojednať nanajvýš prímerie, ktorého trvanlivosť je neistá - nik príčetný nemôže napríklad očakávať, že medzi Palestínou (resp. Gazou) a Izraelom zavládne trvalý mier), dostávame sa k veľmi triezvemu a priamočiaremu textu; jeho významná časť sa venuje budúcim vzťahom USA s Európou. Z môjho pohľadu, tento text rozhodne nie je deklaráciou nepriateľstva USA voči Európe ako takej. Zacitujem z českého komentovaného prekladu:
„Mezi větší problémy, kterým Evropa čelí, patří činnosti Evropské unie a dalších nadnárodních orgánů, které podkopávají politickou svobodu a suverenitu, migrační politika, která mění kontinent a vyvolává konflikty, cenzura svobody slova a potlačování politické opozice, prudký pokles porodnosti a ztráta národní identity a sebevědomí,“ uvádí se v dokumentu.
Zejména imigrace se jeví jako nejrozhodnější bod zlomu. Strategie popisuje, jak nepřetržitý příliv neevropského obyvatelstva mění kulturní složení zemí, které po staletí sdílely rozpoznatelnou identitu založenou na křesťanských tradicích, silných rodinných strukturách a pocitu historické kontinuity. Podle Trumpa Evropa ztratila schopnost regulovat, kdo, za jakým účelem a za jakých podmínek do ní vstupuje, což vedlo k sociálním napětím, nedostatečné veřejné bezpečnosti a politické fragmentaci, které podkopávají stabilitu členských států. Bílý dům dokonce varuje, že tato demografická transformace by mohla ovlivnit architekturu západní bezpečnosti: pokud v příštích desetiletích dosáhnou některé členské státy NATO neevropské většiny, jejich strategické priority by se mohly odlišit od priorit Spojených států. Tato diagnóza odhaluje, jak Washington vnímá výzvu Evropy nikoli jako územní, ale jako identitární.
Povedané na rovinu: USA majú naďalej záujem o spojenectvo s Európou, majú ale problém s časťou európskych lídrov a osobitne s EU pod vedením dnešnej Komisie. Pretože EU dnes presadzuje a pretláča v podstate rovnaký (progresívno-ľavicový) hodnotový systém, aký v USA zastupujú Demokrati, a proti akému Trumpova administratíva doma bojuje - takže Trump nemá dôvod chápať dnešnú inštitúciu EU ako spojenca.
Dodám, že výsledkom politiky EU je v Európe nezvládnutá migračná kríza, nekontrolovaný prílev cudzincov z odlišných kultúr a civilizácií, ktorí sa neprišli prispôsobiť, ale (popri využití sociálnych výhod) podmaňovať - z pohľadu progresívcov však prinášajú "kultúrne obohatenie", a súčasne má Európa prijímaním azylantov (skutočných či predstieraných) donekonečna "odčiňovať hriechy koloniálnej minulosti". (Výsledkom môže byť, že z niektorých dnešných európskych demokracií sa časom stanú kalifáty so zákonom šaríje.) K tomu Komisia fanaticky trvá na dekarbonizačných cieľoch, hoci ich splnenie nie je zlučiteľné s prežitím ekonomiky a zrejme ani európskej civilizácie. (dodajme, že už v roku 2024 konštatuje úpadok konkurencieschopnosti EU Draghiho správa (vypracovaná na objednávku Komisie), v ktorej sa jasne píše: EU si musí vybrať medzi ekonomickou prosperitou a cieľmi dnešnej zelenej politiky, oboje naraz dosiahnuť nejde. EU tento záver očividne očividne ignoruje, hoci sa medzitým vďaka USA dostala na stôl ešte aj požiadavka, zásadne zvýšiť európske výdavky na obranu. Mission impossible. Nie s touto Komisiou. (V roku 1990 sa Európa podieľala na svetovom HDP hodnotou 25%, dnes je to 14% - čo naznačuje zostup do bezvýznamnosti, oproti zvyšku sveta.)
Americká "National Security Strategy 2025" jasne naznačuje, že pre Európu by bolo lepšie, rozpustiť EU a vrátiť sa k národným štátom - tie dokázali ekonomicky spolupracovať a mierovo spolunažívať i v časoch veľmi voľnej integrácie v povojnových desaťročiach, a práve vtedy ich prosperita rástla najviac. Nemá zmysel budovať nejakú novú "európsku armádu", stačí sa starať o plnú funkčnosť NATO. Z ktorého USA zatiaľ neodchádzajú - ale môžu, ak bude EU pokračovať v terajšom politickom kurze. Ako píšem vyššie - to závisí najmä od Európy.
Z nášho či všeobecne európskeho pohľadu je zvlášť významný prístup americkej exekutívy k ruskej agresii na Ukrajine.
Trump zaiste nie je Reagan, a ak sme náhodou dúfali, že ráznym zákrokom (či aspoň masívnou podporou) pomôže Ukrajine vyhnať Rusov, či rovno dostať Rusko na kolená, je jasné, že realita sa neriadi našimi želaniami.
Svet je dnes inde, Rusko nie je Amerikou vnímané ako priama hrozba (akou bolo počas Studenej vojny), ďaleko vážnejším protihráčom je dnes Čína - a USA s množstvom vlastných problémov nemajú dosť prostriedkov na to, plne sa angažovať voči dvom jadrovým veľmociam (i keď, Rusko je Čínou plazivo kolonizované). Obzvlášť po Afganistane klesá ochota USA zasahovať tam, kde nie sú bezprostredne ohrozené americké záujmy (ako v prípade drogových kartelov Latinskej Ameriky) či hodnotovo blízki spojenci (ako Izrael). Trump dal najavo, že vo vlastnom záujme sa má o pomoc Ukrajine starať predovšetkým Európa; materiálne prostriedky na to Európa má, potrebuje len nájsť dostatok vôle - ten sa z pochopiteľných dôvodov dá nájsť u krajín najviac ohrozených možnou ruskou agresiou, teda v Poľsku, Pobaltí a Fínsku; bez pomoci ďalších členov NATO by však v prípade ruského útoku ani táto vôľa nestačila. Všetky menované "krajiny frontovej línie" dokopy by boli pre Rusko (s podriadeným Bieloruskom po boku) ľahšou korisťou, než dnešná Ukrajina (slovenský postoj tu asi nemá zmysel komentovať... naším šťastím je len to, že medzi Slovenskom a Ruskom leží zatiaľ vzdorujúca Ukrajina, či odhodlané Poľsko).
Trump sa naďalej rád stavia do pozície mierotvorcu. Jeho pokusy vyjednávať s Putinom (priamo, či cez delegátov z oboch strán) vyvoláva rozpaky (mierne povedané). Je snáď Trump naivný, ako kedysi Roosevelt? Ak je to naivita , nepramení z idealizmu a ilúzií o Rusku (čo bol Rooseveltov prípad, a prípad viacerých ďalších amerických prezidentov, od Cartera až po Obamu), skôr z nepochopenia protivníka a jeho myslenia. Trump je predovšetkým biznismen, a podlieha ilúzii, že vzájomne východnými obchodmi je možné urovnať takmer všetky vojnové konflikty či odvrátiť hrozby.
Pre človeka žijúceho v euroatlantickom svete to znie racionálne. Ešte i Angela Merkel, ktorá vyrastala v komunistickom Východnom Nemecku, razila heslo "Wandel durch Handel", teda ilúziu, že obchodovaním a ekonomickou spoluprácou sa Európe podarí Rusko scivilizovať (pani Merkel sa však mýlila v mnohých veciach). Lenže Rusko je mentálnym (možno i pokrvným) dedičom dobyvačnej Zlatej hordy, vzývajúce mystickú "matičku Rus". Ako každé impérium, žije z nikdy nekončiacej expanzie, rabovania a zotročovania, čím sa uisťuje o vlastnej výnimočnosti. Nie náhodou pokrýva Rusko najväčšiu plochu z všetkých štátov sveta, a v prípade Ukrajiny nie je najpodstatnejšie získať nové územia, ale zotročiť či zničiť Ukrajincov ako národ. Už len zato, že ukazujú, ako môže bývalá súčasť Sovietskeho zväzu prosperovať lepšie a najmä slobodnejšie, než samotné Rusko. Pre Putina je rozpad sovietskej sféry vplyvu dejinná tragédia, ktorú možno napraviť jedine obnovením tejto sféry. Bez záruky, že by sa ruské tanky zastavili na línii niekdajšej Železnej opony.
Osobne si myslím, že toto všetko Trump nechápe alebo si neuvedomuje, prípadne ani nechce pochopiť. Netuším, či a kedy pochopí, že Putin v skutočnosti nemá záujem sa dohodnúť (nemôže si dovoliť zastaviť vojnu, v ktorej doteraz dosiahol tak málo - keby aj, pri prvej možnosti poruší čokoľvek dohodnuté). V otázke podpory Ukrajiny tak zostáva Trump nevypočítateľný - a tak je skutočne pálčivou otázkou, či dokáže potrebnú silu, vôľu a prostriedky nazbierať Európa.
Vrátim sa tak k otázke z úvodu: "Je Trumpova vláda z európskeho pohľadu požehnaním, či katastrofou?" Odpoveď je prostá: je to výzva. Ak sa Európa dokáže pod týmto vplyvom vrátiť k zdravému rozumu, dnešný vývoj v USA nám môže pomôcť. Paradoxne, Európa môže byť "veľkou" práve vtedy, ak sa nestane centralizovaným federálnym superštátom, ale zostane kontinentom mnohých národných štátov so spoločnou obranou. Čo potrebujeme, je silné a funkčné NATO; bez bruselskej byrokracie sa zaobídeme.
