Na tomto princípe vznikla prvá, to jest terajšia Ficova vláda. Viacero strán dnešnej opozície vtedy koketovalo s myšlienkou, spojiť sa s Ficom. Vtedy by takéto spojenectvo mohli obhájiť ľahšie – ohľadom štýlu a cieľov Ficovho vládnutia sa síce dali vysloviť isté predpoklady, ale Fico dovtedy nevládol, takže ktorákoľvek partnerská strana mohla ešte tvrdiť: „To sú predsudky, médiá robia proti Ficovi neprimeranú hystériu, až život ukáže, čo zo svojich predvolebných sľubov a postojov myslel vážne, pred voľbami sa toho nahovorí – dajme tomu aspoň šancu, vládnime s ním, v najhoršom prípade sa koalícia rozpadne a budú predčasné voľby. V záujme Slovenska to treba skúsiť.“
Tento argument je dnes, po štyroch rokoch, nepoužiteľný. Príčina je jasná, i tak si dovolím jedno prirovnanie. Napríklad, dnes väčšina z nás vie, akou organizáciou bola komunistická strana, a kam v 2. polovici minulého storočia dostala túto krajinu. Ale som ochotný veriť, že v začiatkoch vstupovali do strany aj mladí naivní idealisti, ktorí si skutočne namýšľali, že idú stavať lepší svet. A chvíľu trvalo, kým im došlo, čoho sa zúčastnili. No najneskôr po ruskej okupácii roku 1968 (podľa mňa i skôr, ale to je vedľajšie) členstvo v komunistickej strane svedčilo buď o nedostatku úsudku, alebo nedostatku charakteru. A presne takto by vyzerala každá strana, ktorá by šla do koalície s Ficom po voľbách 2010, teda v čase, keď sa už Smer „vyfarbil“ v praxi. U rozmýšľajúcich voličov vyznávajúcich pravidlá férovej hry sa tým asi odpíše Otázkou je len, koľko takých voličov daná strana má.
Takže deliaca čiara bude obvyklá – princípy a zásady, verzus teplé miesta pri korytách. Som zvedavý, kto tú koaličnú hru riskne. Pre väčšinu strán a ich lídrov je to asi rýchla cesta do politického dôchodku. S plnými vreckami a prázdnou kreditkou morálneho kreditu. Uvidíme, komu to za to stojí.
.
