Komentujúc predvolebné plagáty SaS, napísal som vtedy okrem iného toto:
Stručne povedané, trochu mi chýba štátnický rozmer. Politik má mať nejakú (konzistentnú) sústavu názorov, zásad a predstáv o spravovaní vecí verejných. Všetkých, nielen ekonomických. A musí byť jasné, že tieto predstavy má, vízie ďaleko presahujúce horizont jedného volebného obdobia. Jeho zásady sa nemajú odvíjať od hlasu ulice, ale od politikovho najvnútornejšieho presvedčenia. Politik má byť morálnou autoritou, trochu i filozofom, určovať trendy; ak treba, aj proti momentálnemu názoru väčšiny. Bežne sa predsa stáva, že sa väčšina mýli. Až čas ukáže, kto mal pravdu. (Kto bol väčší formát - Chamberlain, ktorý vyhovel momentálnej túžbe verejnosti po mieri, alebo Churchill, ktorého najprv ľudia nebrali vážne resp. odsudzovali?)
Svet sa odvtedy zatočil, a kolobeh udalostí vyplavil novú tému. A kým naši politici v poslušnom predklone v Bruseli sľubujú vykonať, čo sa od nich žiada (a nepýtajú sa na názor voličov, daňovníkov, ktorí napokon za toto rozhodnutie zaplatia), Sulík sa zaťal. Že tým pomáha vlastnej popularite, získava si voličov? To by som ako problém nevidel. Lebo v hre je niečo dôležitejšie.
V podstate ide o elementárnu poctivosť.
O to, že je nemorálne žiť si dlhé roky v blahobyte na dlh, s vedomím, že ten čurbes napokon za nás niekto zaplatí. A ešte nemorálnejšie, ak sa na účet za čurbes majú poskladať aj tí, čo sa na ňom nezúčastnili. Čo sami ozajstný čurbes ani nezažili, lebo sú ešte príliš chudobní.
O to, že čo od nás žiada Brusel, je nefér. Takto sme sa nedohodli, keď sme do toho spolku vstupovali. A Sulík má odvahu to pomenovať a vyvodiť dôsledky. Aj proti názoru väčšiny, tentoraz európskej. Práve toto mu v mojich očiach dáva štátnický rozmer.
Dáva rozhovory aj zahraničným médiam, a myslím, že ho chápu. (Teda, novinári, ich čitatelia, diváci, občania. Politici nechcú chápať. A banky, čo sa celé roky kráľovsky priživovali na hazardnej hre, túto politickú nechápavosť podopierajú všetkými lobistickými pákami.)
Teraz treba už len vydržať, nezľaknúť sa, neustúpiť. Politika je umenie kompromisov, ale zavše ide aj o zásady. A vtedy sa treba zaťať. Vyzerá to tak, že Sulík sa zaťal. Aj za cenu rizika, že to otrasie domácou politikou, jeho vlastným postavením, že za istej konštelácie ho môžu urobiť univerzálnym vinníkom. Ak sa zaťal dosť pevne a vydrží, môj hlas má vo voľbách istý.
.
