Existuje klasická téza, že v demokracii sa pri moci úplne prirodzene strieda pravica a ľavica. Keď ľavica všetko rozhádže, (či už na veľkorysé sociálne programy, veľkolepé stavby, alebo prihrá výhodné štátne zakázky svojim sponzorom), zadĺži krajinu a prúser je na spadnutie, vtedy je pre ňu výhodné stiahnuť sa z boja a nechať pravicu, nech zachraňuje, čo sa dá. Nech dá do poriadku ekonomiku, zaplatí dlhy, naplní kasu. Samozrejme, že to nejde bez nepopulárnych opatrení. Takže v ďalších voľbách namrzení občania nechajú zasa vyhrať ľavicu, ktorá sľubuje, že tú plnú kasu rozdá ľudu (že rozdá hlavne sebe a svojim sponzorom, o tom cudne pomlčí). A celý kolotoč sa začína otáčať znova, sínusovka sa vlní hore a dole, ľavica, pravica, ľavica, pravica...
Z tohto pohľadu Fico odchádza v pravej chvíli. Horúce gaštany krízy a dlžôb zaňho budú ťahať z ohňa iní. A on ich z pohodlia opozície môže denne zdrbávať za nesociálnu politiku. Skoro by sa človek tým pravičiarom divil, že na takúto nevýhodnú hru pristupujú. Dobre, nerobme si ilúzie, tiež to nejdú robiť zdarma. Ale koncentrácia slušných ľudí v pravicovej koalícii je potešujúco vysoká. (Osobne ma napríklad zvlášť potešilo, že sa do parlamentu dostanú i zástupcovia OKS.)
Nebude to sranda. Nebude sranda vôbec dovládnuť, ak sa SMER bude chcieť vrátiť skôr. Za Ficom stála miliardárska lobby, ktorá rabovala štátnu kasu cez verejné obstarávanie, trebárs keď v tendroch záhadne víťazili najdrahšie ponuky. Táto lobby by rada rabovala ďalej, no chudobná nie je ani teraz. Iste má dosť peňazí na pokúšanie 4 poslancov zo 79 pravicových. Ako vraví legenda, Boh bol ochotný ušetriť Sodomu, ak sa tam nájde aspoň desať spravodlivých. Smeráckym sponzorom zasa stačí nájsť štyroch nespravodlivých, presnejšie, štyroch skorumpovateľných poslancov. Sú to len ľudia, nie svätci. Časovaná bomba?
Možno tým slušným nezostane nič iné, než sa potichu a neslušne dohodnúť práve s touto lobby, ak chcú zachovať slušnú vládu. Lebo zistia, že to inak nejde. (To jsou paradoxy, ako vravieval jeden priekopník slušnej politiky v našich končinách.) Nebolo by to nič nové – aj v roku 1989 sa revolucionári nevyhli rôznym kompromisom s komunistami. Dá sa tomu teraz nejako vyhnúť? A dá sa vyhnúť tomu, aby Fico a spol. o štyri roky (alebo skôr) zasa prevzali žezlo a žali úrodu tam, kde zasiali iní?
Asi jedinou cestou, ako občanov aj napriek nutným škrtom príliš nenaštvať, je okresať štát. Dokážu sa na tom štyri strany a 79 ľudí dohodnúť? Čoskoro sa dozvieme.
.
