V roku 1989 sme sa zbavili komunistického režimu (socík beztak smeroval ku kolapsu), pretože sme chceli žiť slobodne a blahobytne ako na Západe – a väčšina z nás netušila, že onen vysnívaný Západ stráca niť, a že sa v ňom plazivo prebúdza porovnateľný socík, z akého sme práve unikli. Pravda, socík v inovovanej, progresívnej verzii (po rozpade Sovietskeho impéria si západná ľavica potrebovala nájsť nový „Raison d'être“ (dôvod na existenciu), keďže komunistický experiment definitívne zlyhal.). Nemali sme to ako vedieť – vlastne sme nemali vedieť ani o samotnom bohatstve Západu, komunisti tajili a blokovali čo mohli, no o spomínanom západnom blahobyte vždy nejaké informácie prenikli.
Pre bežného našinca nebolo zjavné, že aj Západ môže mať vlastné problémy. A keďže západný „stroj na prosperitu“ (v slobodnej časti Európy stvorený po 2.svetovej) ešte zotrvačnosťou dobiehal a dýchavične dobieha, je aj dnešná EU ešte stále regiónom blahobytu; jeho koniec sa však na obzore zreteľne rysuje, a úpadok je zrejmý už dnes (a rok po Draghiho správe z 2024 (https://www.trend.sk/trend-archiv/draghiho-budicek-zaznel-europou-nie-je-vsak-iste-ju-asj-skutocne-zobudi je zrejmé, že EU nechce alebo nevie riešiť svoje problémy. Prípadne ich skúša riešiť prostriedkami, ktoré úniu do ťažkostí zaviedli.)
EU v začiatkoch vyzerala ako dobrý nápad – napokon, systém voľného pohybu ľudí, peňazí, tovarov i služieb vyzeral sympaticky. Prvé „verzie“ EU (Spoločenstvo pre uhlie a oceľ, EHS, atd.) boli omnoho voľnejšie zväzky štátov, a išlo najmä o zjednodušenie obchodovania. Ale dnešná EU je stále viac politická a ideologická inštitúcia, ktorá salámovo ukrajuje zo slobôd svojich občanov (aktuálne viď napr. nariadenie o špehovaní elektronickej komunikácie) a neprestajne rozširuje svoje právomoci (a zo získaných pozícii nikdy neustupuje). Pripúšťam, že v tom nemusí byť zlý úmysel (hm, aj komunisti mali na začiatku dobré úmysly...), ale vrcholné orgány EU sú skrátka privysoko a priďaleko od bežných ľudí, a bruselskí lídri EU strácajú kontakt s realitou – ak ho kedy mali (mnohokrát sú to ľudia, čo vyštudovali politológiu, sociológiu či nejaké ezoterické spoločenské vedy na západných univerzitách – tradične ľavicových – a v živote nepracovali; pred vstupom do politiky boli nanajvýš rôznymi aktivistami). Samotná EU možno nikdy nebola zamýšľaná ako demokratický projekt, ale zatiaľ to (s klesajúcou úspešnosťou) maskuje. Čo hovorí realita?
Dva najväčšie problémy dnešnej EU sú:
- nezvládnutá masová imigrácia (spravidla iných kultúr, ktoré sa neprišli prispôsobiť, len využiť štedrý sociálny systém a popri tom agresívne pretláčať vlastné pravidlá) – toto poznajú viac na Západe, než u nás, no vďaka Migračnému paktu nás to neobíde.
- nezmyselná klimatická politika zameraná na zníženie emisií skleníkových plynov (emisné povolenky, Green Deal), ktorá síce nič nerieši a žiadne merateľné prínosy neprináša, ale má potenciál priviesť európske hospodárstvo ku kolapsu. Toto sa týka i nás, bezprostredne.
Obidva problémy sú výsledkom rozhodnutí Európskej Komisie (a povedzme, nemeckej vlády a ďalších), rozhodnutí, na ktoré politici nikdy nedostali od voličov mandát, nikdy neboli seriózne verejne diskutované, nekonalo sa k nim referendum. Najzásadnejšie rozhodnutie v dejinách EU (Green Deal) bolo prijaté direktívne, bez verejnej diskusie (o referende nevraviac) a bez dopadových štúdií, na začiatku covidovej pandémie 2020, kedy bola pozornosť európskych občanov sústredená na úplne iné problémy. Podobne bez diskusie bol prijatý tzv. Migračný pakt (2024). O akej demokracii sa tu potom bavíme?
„Veď máme voľby do Európskeho Parlamentu, každých 5 rokov“ namietne niekto. Za mňa toľko: Európsky Parlament je dobre platená trafika pre cca 720 poslancov z členských štátov, jeho reálna moc je však malá (vlastne najmenšia zo 4 vrcholných orgánov EU, tie zvyšné sú Európska Komisia, Rada Európskej únie a Európska rada (nerobím si srandu, to sú rôzne telesá – čím je to celé zložitejšie, tým menej prehľadu má bežný občan, až mám dojem, že práve to bolo zámerom).
Čo stojí za pozornosť: Európsky Parlament nemá právomoc navrhovať legislatívu (smernice, nariadenia). Túto moc má len Komisia, a Parlament je len na to, aby návrhy schválil; v realite schváli takmer vždy všetko (tak sú nastavené podmienky). Čo priam nabáda k domnienke, že základným účelom Európskeho Parlamentu je predstieranie demokracie.
Takmer všetku reálnu moc má Európska Komisia, čo je skupina ľudí, ktorá nevzišla z demokratických volieb, ale je výsledkom zákulisných dohôd špičkových politikov členských štátov, pochopiteľne najviac Nemecka a Francie. Takou dohodou sa vyberie predseda Komisie (aktuálne Ursula von der Leyen) a predseda si (po potvrdení Parlamentom) vyberá z nominantov na eurokomisárov („ministrov“), ktorých mu ponúknu členské štáty, za každý štát bude jeden komisár (za zavretými dverami sa veci dohodnú tak, aby každý nominant predsedovi Komisie vyhovoval; mimochodom, predseda prideľuje komisárom rôzne rezorty, a koho chce odstaviť, tomu dá nevýznamný rezort). Kompletnú zostavu (s jedným komisárom za každý členský štát) potom už len schváli Parlament, na čo stačí nadpolovičná väčšina (na prípadné odvolanie Komisie by Parlament potreboval dve tretiny hlasov, a také sa ešte nestalo...).
Tento obrovský byrokratický kolos (len Komisia zamestnáva cca 32000 administratívnych pracovníkov!) má podľa všetkého jeden hlavný cieľ: postupne prebudovať EU na jeden federálny superštát (vyše 450 miliónov občanov!). Nemá to byť federálny štát po vzore USA (pripomeňme, že v USA má zásadné právomoci prezident volený všetkými občanmi, a nie nevolený predseda Komisie), ale určite má ísť o silný a centralizovaný štát s patričnou byrokraciou, a hlavne s veľkou mierou prerozdeľovania (čiže z podstaty ľavicový); osud slobody jednotlivca v takomto superštáte je na osobitnú úvahu). V praxi to dnes vyzerá, že EU sa skôr rozpadne, než by dosiahla túto finálnu podobu.
Čo to všetko znamená pre Slovensko?
Od vzniku samostatného Slovenska (kedy sa politická moc chovala ako banda gangstrov, vnímajúca krajinu ako korisť, nie ako niečo, čo má spravovať) sme mali jedinú reformnú vládu, ktorá dovládla a bola i znovu zvolená: Dzurindova vláda. Tá urobila viacero užitočných zásahov do chodu štátu a ekonomiky, aj napriek tomu, že išlo o vládu koalície, kde mohli koaliční partneri (najmä bývalí komunisti) to či ono blokovať; mnohé sa však podarilo dohodnúť, a pod čiarou to bola úspešná vláda s reálnymi prínosmi.
Na opätovnom zvolení Dzurindu a vhodných koaličných partnerov (2002) sa však podpísal jeden významný faktor: dostatočná masa voličov uverila, že s touto a len s touto vládou bude Slovensko prijaté do EU. A v predstave značnej časti občanov to znamenalo, že sa konečne staneme súčasťou oného vysnívaného Západu, kde už budeme žiť vo večnom a nikdy nekončiacom blahobyte. Bola to samozrejme zmes štipky pravdy a mora nereálnej ilúzie, ale EU bola v danej dobe vnímaná prevažne pozitívne – takže aj referendum o vstupe, jediné platné referendum v dejinách Slovenska, dopadlo v prospech vstupu. Prišlo tesne nad 50% voličov (teda u nás tesne nad povinné minimum), hoci to v prvý deň z dvoch referendových vyzeralo na debakel (slabá účasť) a politici vyšlo do ulíc agitovať, ako len vládali. Z tých občanov, čo prišli, napokon skoro všetci hlasovali za vstup.
Samozrejme si EU kládla rôzne podmienky, ktoré musel spĺňať každý štát, čo mal záujem vstúpiť – napríklad mať vyrovnaný rozpočet (taká podmienka je OK; že vyrovnaný rozpočet nemali ani mnohé pôvodné členské štáty, naznačovalo dvojaký meter (takých ešte prišlo...), ale nebolo na výber – Mečiarovou partou vyrabované štátne financie museli občania zachraňovať vlastnou prácou a z vlastných daní (škoda, že sa z podobných situácií nevieme poučiť... asi sme krajina, čo rada opakuje vlastné chyby).
V horizonte nasledovných rokov sme si z rýdzo materiálneho hľadiska polepšili; detaily ako zrušenie hraničných kontrol po Schengene boli už len drobný bonus (v časoch migračnej krízy nevedno, dokedy vydrží). Začali sme z EU dostávať materiálnu pomoc v podobe eurofondov (čo je druh dotácií, a priznám sa - dotácie som vždy pokladal za niečo nezdravé). Hoci zatiaľ z EU ešte vždy viac dostávame, než do EU kasy ako členský štát platíme, nič to nemení na fakte, že ide o tradičné ľavičiarske prerozdeľovanie. Ako všade, i v Bruseli sedia nepochybne aj idealisti a ideológovia, berúci systém eurofondov ako dorovnávanie rozdielov, aj pragmatici, berúci dotácie ako prostriedok, ktorým si možno kupovať poslušnosť nových členských štátov a ich politikov voči Bruselu. Onen idealizmus nikdy a nikde nefungoval – vezmite si Taliansko, ktoré vyše 100 rokov rôznymi dotáciami dorovnáva rozdiely medzi bohatým Severom a chudobným Juhom – ani po storočí sa tie rozdiely nezmenšili. A ani nás eurofondy nenaučili princípu zásluhovosti; nepochybne v mnohom pomohli (napr. v infraštruktúre), ale mnohé sa rozkradli a mnohých skorumpovali.
Prístup Slovenska na trhy EU mohol fungovať aj bez vstupu do únie (stačili by medzinárodné zmluvy), ale tu vám každý expert bude tvrdiť iné (a ja expert nie som). Isté je, že napr. Švajčiarsko či Nórsko v EU nie sú, ale onen prístup na trhy EU majú (za určité výpalné). Že nemám Slovensko porovnávať s uvedenými krajinami? Nuž áno; oni sú bohatší než priemer EU, my sme výrazne chudobnejší, a v hre je viac, než len platy či HDP (o tom inokedy). Naša dnešná životná úroveň by v prípade nevstúpenia bola možno na úrovni Srbska (od ktorého sme ešte stále bohatší, aj keď sme už chvost EU) - ale rozdiely si človek uvedomí skôr na zahraničnej dovolenke, než pri domácom nákupe z domácej výplaty. Išli sme (ako krajina) hrať do vyššej ligy, než na akú reálne máme? Zrejme aj (priebežne to dokazujeme), ale podstatné teraz je, čo s tým ďalej.
Dnes máme najkatastrofálnejšiu vládu od vzniku samostatného Slovenska, a to je ešte len v polčase. Je pravdepodobné, že aby sme tu ešte vôbec nejaké (slobodné, nezmanipulované) voľby mali, bude si to žiadať veľké osobné nasadenie občanov. Porovnateľná motivácia, akou bol vo volebnom roku 2002 vstup Slovenska do EU, dnes chýba.
Niektoré politické strany vo voľbách zrejme zabojujú návrhom, že Slovensko z EU vyvedú. Napriek prvej časti tohto článku, vás možno prekvapím: nemyslím si, že by dnes Slovensko odchodom z EU získalo. Vzniknuté škody a straty by boli väčšie, než otázny prínos (zbavili by sme sa niektorých nezmyslov, napr. emisných povoleniek a Green Dealu, lenže najviac vyvážame do krajín EU – a tie by náš tovar zaťažili uhlíkovým clom, napríklad). Slovensko je primalý a ekonomicky slabý hráč na sólové hry, a trest za rebéliu by prišiel tiež (teda, možno by boli v Bruseli podaktorí aj radi, že sa nás zbavia, ale EU zatiaľ nemá právny mechanizmus, ako nepodareného člena vyhodiť). A vazalský vzťah k Rusku namiesto členstva EU (ak by takto stáli alternatívy) by som pokladal za katastrofu – ktorá mimochodom reálne hrozí.
Až keď sa EU začne rozpadať – a bez radikálnej zmeny kurzu sa začne – vtedy bude Slovensko potrebovať „plán B“. (Tej zmene kurzu či reforme EU veľkú šancu nedávam; ak sa mýlim, budem len rád.) Keď sa začne situácia javiť ako vážna (a možno už dostatočne vážna je), budú niektoré členské štáty medzi sebou rokovať (najprv potichu) práve o pláne B: o utvorení rôznych ad hoc účelových spojenectiev. Trošku si myslím, že neformálne sa to už deje, ale nemám potrebné kontakty ani možnosť nazrieť do zákulisia vysokej politiky, takže je to len dohad. Netreba mať ktovieakú dávku fantázie, aby si človek vedel predstaviť nejakú alternatívnu „EU ver.2“ či povedzme „Východný blok“, zložený napríklad z Poľska, Pobaltia, azda Fínska, Česka - a veľmi zaujímavá by mohla byť účasť Ukrajiny. Život by ukázal, či pôjde o ekonomickú spoluprácu, alebo najmä obrannú, v prípade vymenovaných krajín. Nech vznikne akékoľvek zoskupenie, v ktorom by pre Slovensko malo zmysel zakotviť, majme na mysli jedno: s dnešnou vládou, akú máme, nás nijaké slušné spoločenstvo do klubu nevezme. Ak nechceme byť gubernia, budeme si musieť najprv upratať doma. O tom viac nabudúce.
