Nuž, vyspelosť či zaostalosť je otázka kritérií. Vôbec nejde len o to, či dostanem za svoj denný plat v obchode väčší krajec, než dostane Čech, Maďar alebo Poliak u nich doma. Je to o myslení ľudí. O tom, čo si ceníme, aké máme priority, hodnoty, akú etiku.
Ceníme si napríklad vzdelanie? Tituly sú predsa na predaj, a vzdelanie je v krajine montážnych hál a logistických skladov zbytočná záťaž. Vadí, že naša veda a výskum je na úrovni Rwanda-Burundi? Asi nevadí, veda je hra darmožráčskych intelektuálov, všakže (a intelektuál je u nás nadávka). Prečo by nás malo trápiť, že nik zo Slovenska ešte nedostal Nobelovu cenu, že naše univerzity zúfalo zaostali i za maďarskými, českými i poľskými? Osadenstvu krčmy v Hornom Výplachu je toto predsa ukradnuté. Preberáme technológie vymyslené inde, veď čo budeme sami vymýšľať, nedajbože určovať trendy. Akoby sme nemali vyššie ambície, než makať pri páse či jazdiť vysokozdvižným vozíkom (to nám rovno stačí kosák a kladivo).
Ceníme si kultúru, dobrú muziku, alebo postačí Senzus? Oceníme gastronómiu na úrovni, alebo nám tak ľudovo a plebejsky stačí vyprážaný syr a treska s rožkom?
A ceníme si vlastné občianske práva? Ako napísal Milan Lasica, na Slovensku sme si autority nikdy nevážili, ale vždy sme ich poslúchali. Nikde v Európe si občania nenechajú tak skákať po hlave od štátu, vlády, inštitúcií a byrokratov. Večne nadávame na pomery, ale vždy skloníme hlavu. Nebúrime sa. Ako by to bola prírodná vyššia moc, na ktorú nemáme vplyv. Politika je predsa panské huncútstvo, teda pre pánov, my potomci poddaných sa do nej nemiešame. (Sakra, ako nám tá vlastná šľachta chýba!)
Dalo by sa tu obšírne hromžiť na biedu nášho školstva, zdravotníctva, súdnictva, takmer hocičoho, nuž ale nadávať predsa vieme. Čo nevieme (a zišlo by sa nám!) je vziať veci do svojich rúk. Ale ako?
Pri všetkej nemohúcnosti opozície, zavše sa objaví pokus o alternatívu. (Načase, do parlamentných volieb zostáva pol roka!) Z tých nových a neokukaných ksichtov je Richard Sulík so svojou SaS asi najnápadnejší, napokon, tie bilbordy pred župnými voľbami na nás číhali úplne všade. Ako politicky neangažovanému voličovi vyznávajúcemu pravicový liberalizmus by mi mala byť vec jasná: voliť Sulíka! Na fungovanie ekonomiky má predsa zdravé názory. Aj keby do iných oblastí chodu spoločnosti ani nezadrel (zatiaľ moc nezadiera, zdá sa mi), v rozumne poskladanej vládnej koalícii by vo svojom odbore mohol byť užitočný. Že do strany nechce žiadneho bývalého komunistu a vylučuje povolebnú spoluprácu so Smerom, je pozitívum. Zopár maličkostí navyše, ktoré Sulík propaguje (napríklad odluka cirkvi od štátu) sú vlastne už bonusovým prídavkom.
Zo Sulíkovej bilbordovej kampane mám ale zmiešané pocity. Ktorýsi hollywoodsky režisér raz povedal, že inteligenciu divákov nemožno dostatočne podceniť. Núka sa zaujímavá otázka, či možno to isté predpokladať o myslení voličov. A na tomto predpoklade postaviť volebné heslá a témy. Aby bolo jasné: ilúzie si o voličoch robiť netreba. Zavše človeku rozum stojí. Kedykoľvek vyjde najavo nejaké vládne rozkrádanie či korupcia, volebné preferencie vládnych strán len stúpnu. Stačí, že Fico vymenil nejakého pešiaka, a už ho chvália, ako narobil poriadky.
Ľuďom, čo nepremýšľajú o súvislostiach, asi naozaj treba podkladať jednoduché námety. Chápem, že Sulík by sa chcel dostať do parlamentu, a bez populistického útoku na myslenie prostejších ľudí to bude ťažké. Napokon, aj Dzurinda vyhral až vtedy, keď začal sľubovať dvojnásobné platy. (Koľkí na Slovensku chápu, že dobrý štát je ten, ktorý nemá na výšku našich príjmov takmer žiadny vplyv?)
Aj tak ma Sulíkove plagátové témy omínajú. Obmedziť poslaneckú imunitu je chvályhodný zámer, ale samotný počet poslancov (ktorý chce Sulík znížiť) či prehnané ceny vládnych limuzín nie sú najväčším, ba ani stredne veľkým problémom tejto krajiny. Dokonca ani koncesionárske poplatky, hoci ma štvú rovnako ako väčšinu spoluobčanov. To je určite jasné aj Sulíkovi. Zrejme rozmýšľa takto (aj keď nahlas sa také čosi nehovorí): keď už raz má volebné právo každý, čo má na krku hlavu a v rici díru, treba trkvasom zalepiť oči plagátmi, nech sa k slovu a k riadeniu štátu môžu dostať tí múdrejší – inak nám zasa bude vládnuť luza. Závisť je slovenská národná vlastnosť, takže prostého voliča skôr zaujmú pridrahé vládne autíčka, než technické stránky odvodového bonusu, ktorým nik nerozumie. Čo mi teda na plagátoch vadí?
Stručne povedané, trochu mi chýba štátnický rozmer. Politik má mať nejakú (konzistentnú) sústavu názorov, zásad a predstáv o spravovaní vecí verejných. Všetkých, nielen ekonomických. A musí byť jasné, že tieto predstavy má, vízie ďaleko presahujúce horizont jedného volebného obdobia. Jeho zásady sa nemajú odvíjať od hlasu ulice, ale od politikovho najvnútornejšieho presvedčenia. Politik má byť morálnou autoritou, trochu i filozofom, určovať trendy; ak treba, aj proti momentálnemu názoru väčšiny. Bežne sa predsa stáva, že sa väčšina mýli. Až čas ukáže, kto mal pravdu. (Kto bol väčší formát - Chamberlain, ktorý vyhovel momentálnej túžbe verejnosti po mieri, alebo Churchill, ktorého najprv ľudia nebrali vážne resp. odsudzovali?)
Viem, skutočných osobností je u nás zúfalý nedostatok. Nemali sme a nemáme ľudí kalibru Havla, Klausa, ani Walesu. Je tiež jasné, že Sulík asi nesmeruje do premiérskeho kresla. Ak však bude viesť aj budúcu kampaň populistickým nadbiehaním ľudovej vrstve, môže vyvolať pochybnosti u tých, ktorí by ho radi volili na základe rozumnej úvahy (a nie emócií). Môžu zapochybovať o jeho budúcom štátnickom rozmere. Písať úderné blogy, akokoľvek dobré, je jedna vec, reálpolitika druhá. No, do volieb je ešte trochu času. Nič neočakávam, ale rád sa nechám presvedčiť.
