Časy sú ťažké a kdekto je rád, keď zoženie aspoň nejakú robotu. I za cenu, že plat nie je nič moc, že skoro tretinu z neho zožerie dochádzanie do mesta, všetko jedno, všetko by sa dalo vydržať, len je tu ešte jeden problém – šéf. Dobrých šéfov je ako šafranu. Šikanistov ako keby zhadzovali. Napokon, kto je doma pod papučou, pri žene si nepípne a vlastné deti mu skáču po hlave, ešte vždy má možnosť ventilovať si svoje mindráky v robote a odbavovať sa na podriadených. Šéf neznalý lokálnych pomerov to občas prepískne, a eventuelne dostane po papuli, ako sa to nedávno stalo Kórejčanovi, ktorý čoby direktor istej firmy v Hnúšti šikanoval svojich slovenských podriadených nad rámec miestnych zvyklostí. Bežne si ale našinci nechajú skákať po hlave dosť dlho. Je to náhoda, že výrazy Slaven (Slovania) a Sklaven (otroci) sa napríklad v nemčine podobajú? (Latinský pôvod oboch výrazov je spoločný.)
Kto má v rukách kompetencie, má rovnakou mierou niesť bremeno zodpovednosti. Jeden z bežných typov šéfov je ten, ktorý si síce všetky právomoci uzurpuje pre seba, ale všetku zodpovednosť sa snaží prenášať na podriadených. Môj prvý šéf na Západe, profesor na univerzite, bol presne tento prípad, a dostal som sa k nemu na doktorát vďaka tomu, že pre svoju neobľúbenosť mal voľný flek. Bol to typický kokso: chcel rozhodovať úplne o všetkom, a my doktorandi sme boli len predĺžené ruky, ktoré uskutočňovali jeho svetlé myšlienky. Ak to vyšlo, bola to jeho zásluha, ak nevyšlo, jeho nápad bol stále dobrý, len my podriadení sme sa málo snažili.
Odvtedy som vystriedal celú plejádu rôznych šéfov (nadriadených na vojenčine zámerne vynechám, keďže pojednanie o slaboduchých kreténoch neschopných nájsť si civilné povolanie, ktorí sa vďaka im zverenej moci ukájali ziapaním na rotu zdravých mládencov na buzerplaci, sa vymyká rámcu tohto článku). Rokmi som zistil, že na šéfov mám jednoducho alergiu. Nechce sa mi vysvetľovať, zdôvodňovať, stáť v pozore ako oný a podávať hlásenie, ani sa trápne domáhať zvýšenia platu. Unavilo ma vysvetľovať im, že ak mám robotu urobenú, nemusí ich trápiť, či na minútu presne dodržiavam pracovný čas. Napokon som vedel, že mám jediné východisko. O pár dní uplynie 6 rokov od chvíle, keď som si vybavil živnosť. Nikdy som neoľutoval. Neľutoval by som ani, keby som nezarábal viac ako predtým; už samotný pocit, že som sám sebe šéfom, mi stál a stojí za to.
Je vlastne prekvapujúce, koľkí ľudia sú ochotní znášať údel zamestnanca. V princípe by mohol mať živnosť takmer každý, a ešte by ušetril on i zamestnávateľ – pri súčasnej daňovej a odvodovej legislatíve na každé euro, čo dostane zamestnanec na ruku, musí jeho zamestnávateľ odviesť zhruba ďalšie euro štátu. Živnostník platí menej, a navyše si môže dať do nákladov dochádzanie do práce a množstvo iných položiek. Samozrejme, všetko má háčik – niekomu sa zdá živnosť priveľké riziko, iný sa obáva, ako zvládne účtovníctvo (psou povinnosťou štátu je preto maximálne zjednodušiť dane a odvody).
Inú možnosť, ako sa zbaviť šéfov, veľmi nevidím. V princípe by bolo možné ich strieľať, ale zákon podobné konanie nedovoľuje, ba dokonca tresce. Ak sa aj sami stanete šéfmi, obvykle máte nad sebou ďalších šéfov. Na vrchole pomyslenej pyramídy či potravinového reťazca je miesto len pre veľmi málo ľudí.
Ja si teraz v horúčave sedím doma, otváram ďalšie pivo a máčam si nohy v bazéne. Do roboty sa mi ísť nechce, a tak nejdem. Nemusím nikomu nič zdôvodňovať. Ktorýsi zákazník mi uprostred leta začal vypisovať, čo všetko by potreboval, vraj už včera bolo neskoro. Skúmam si žily na zápästí: trhá mi ich? Netrhá. Ten chlapík bude musieť počkať. Nie je môj šéf. A že mu jeho šéf robí cirkus pre nejaký meškajúci projekt, je jeho problém, nie môj. Mali sa ozvať, keď pršalo. V tejto horúčave mám v paži.
A vy?
.
