V lete, najneskôr na jeseň 2021 začínalo byť zrejmé, že Rusi to s okupáciou Ukrajiny myslia vážne; hromadili a do útočných formácií preskupovali vojenské sily pri hraniciach, až bolo jasné, že ak nezaútočia, nik by ich už potom nebral vážne. A Putin i Rusi ako národ zo všetkého najviac chcú, aby ich svet bral vážne. Aby sa pred nimi zvyšok zemegule triasol strachom.
Neviem, na koľko krokov dopredu mal "šachista" Putin túto vražednú hru premyslenú; dnes je pravdepodobné, že precenil schopnosti a možnosti svojej armády v konvenčnom boji, a tiež podcenil nesmiernu motiváciu a odhodlanosť Ukrajincov brániť sa. (Tiež typicky ruské: Putin a spol. vykrikovali, že nedopustia, aby sa s nimi hraničiaci štát stal súčasťou NATO. Ale urobia všetko, aby sami posunuli svoje hranice až tak, že sami budú hraničiť s NATO - a nemajú v úmysle sa tam zastaviť. Pretože imperializmus žije z vlastnej rozpínavosti.) Takže sa Putin samospádom udalostí vmanévroval do situácie, ktorá z neho síce robí medzinárodného vyvrheľa a vojnového zločinca, ale to je mu dávno ukradnuté; on túto vojnu jednoducho nemôže prehrať, bez ohľadu na počet obetí, cudzích i vlastných.
Ukrajinci sa statočne bránia, svet, ktorý dlho nevidel a nechcel vidieť, že Putin niečo podobné chystal už roky až desaťročia dozadu, sa napokon predsa prebúdza. Krajiny civilizovaného sveta posielajú Ukrajine zbrane, dobre vediac, že toto je v skutočnosti stret civilizácií a Ukrajinci len sebazáchovne bránia prvú líniu (keby to vzdali či boli porazení, o osude Slovenska si netreba robiť ilúzie - Putin iste skúsi, ako zareaguje NATO v prípade ruského útoku na členský štát, a Slovensko je najslabšie ohnivko v reťazi, s armádou, čo desaťročia predstiera, že existuje. Malý a nevýznamný štát, ktorého obyvatelia v značnej časti nemajú jasno, či vôbec chcú byť súčasťou západnej civilizácie a podliehajú ruskej propagande ako nik. (Maďarsko je špeciálny prípad, dovolím si ho teraz bližšie nerozoberať.) Naozaj by NATO riskovalo globálny konflikt kvôli krajinke ako Slovensko? Podľa stanov áno, ale papier znesie mnoho, napokon, aj nezávislosť, celistvosť a hranice Ukrajiny po rozpade Sovietskeho zväzu garantovalo nielen Rusko, ale aj USA a UK (Budapeštianske memorandá z 1994), za podmienky, že Ukrajina odovzdá svoj jadrový arzenál Rusku (dnes to trpko ľutujú). Rusom to nijako nezabránilo o 10 rokov anektovať Krym, a svet sa len prizeral, nanajvýš vyjadril pohoršenie... Chcem tým len povedať, že dvojstranná dohoda s USA môže mať svoje opodstatnenie (doteraz sme videli, ako napr. Nemci "nechcú eskalovať napätie" či si Rusov pohnevať, ani sa odpojiť od ruských zdrojov - čo neprekvapí, Scholz a vôbec nemecká sociálna demokracia (SPD) sú neoficiálna nemecká pobočka Gazpromu; momentálne sa zdá, že aj oni aspoň začali reagovať). Ani naša obranná dohoda s USA nemusí stačiť (uvidíme), ale je dobre, že existuje. Ak sa Rusi rozhodnú otestovať jednotu obrany NATO v jej podstate, Slovensko je veľmi vhodný pokusný králik. Takí Poliaci či Pobaltie majú dávno jasno, kto je spojenec a kto agresor.
Lenže, udalosti majú svoj nezastaviteľný vývoj v celosvetovom meradle. Zatiaľ si západná civilizácia kupuje čas, za cenu každodenných obetí na Ukrajine. Posiela zbrane (otázka je, či dosť), pokúša sa (nejednotne a zatiaľ nedostatočne) o nejaké sankcie. To všetko ale nemení podstatu veci. A tá je, že vojna môže skončiť až vtedy, keď bude vojensky porazené (a odzbrojené, demilitarizované) Rusko. Nie, že sa Rusi stiahnu z Ukrajiny. Jednak to neurobia (ani za cenu, že by mali použiť jadrové zbrane), jednak nemá zmysel vrátiť status quo pred 24.2.2022. Ani to nejde, ani to nič nerieši; kedykoľvek môžu útočiť znova. Nie, porážka znamená obsadenie Moskvy a ďalších centier protivníkom, krajinu (akokoľvek obrovskú) získať aspoň bazálne pod kontrolu, a stanovenie podmienok víťazmi. Súd s Putinom a ďalšími vojnovými zločincami je už len logická koncovka.
A tu je jadro problému: JADRO. Čím dlhšie sa Rusom nebude dariť ovládnuť Ukrajinu (a zrejme Moldavsko, ktoré je už silne na rane), prípadne ak ani mobilizácia nepomôže, tým viac všetko speje k nevyhnutnému: ku konfrontácii Ruska a síl NATO. Je jedno, či to nazveme Tretia svetová, globálny jadrový konflikt, či akokoľvek inak; pod čiarou je to žiaľ všetko to isté. Nie zato, že by to chcel civilizovaný svet - v tomto treba mať jasno! Zato, lebo sami Rusi po takomto konflikte túžia. Možno nie všetci, ale Putin a jeho horda jastrabov nepochybne, a ruská propaganda už začala masívne pripravovať aj bežnejších občanov na jadrový konflikt s USA, EU a svetom všeobecne, veď nepriatelia sú snáď okrem Kima a Číny skoro všetci (možno pár kolaborantov ako Orbán dostane milosť a možnosť, stať sa ďalším Bieloruskom, no bez záruky; v prípade potreby budú obetovaní rovnako ako všetci ostatní). S týmto ani ruskí oligarchovia nič nenarobia, môžu len utekať, čo sa dávno deje. A ruský mužík je odjakživa zvyknutý slepo poslúchať Vodcu, a žijúc svoju odvekú mizériu naložený vo vodke, počíta s tým, že môže byť hocikedy obetovaný pre väčšiu slávu Ruska. V tom je tiež rozdiel západnej a ruskej civilizácie - v tej ruskej je jednotlivec len spotrebný materiál, a jeho život je bezcenný a kedykoľvek obetovateľný. Takže z pohľadu Putina, obetovaní môžu byť v podstate všetci okrem neho samého a pár najbližších spolupáchateľov; hlavne nech ľahne popolom USA, EU, možno Austrália, Kanada... Dnes sú už milióny Rusov sfanatizovaní; stáva sa z nich horda teroristov, ochotných riskovať vlastné zničenie, len aby zničili civilizovaný svet. V ich alternatívnej verzii kresťanstva á la patriarcha Kirill sú národom vyvolených, ktorý má vyhubiť všetch iných, lebo iní sú škodná, od Satana, kým Rus je od Krista. Ruský moderátor Solovjov dokáže v televízii povedať: „My sa dostaneme do raja a oni jednoducho zdochnú." Neuveriteľne sa priblížili svojim kolegom, fanatickým islamistom - o nich sa roky utešujeme, že aspoň nemajú jadrové zbrane. Lenže Rusi majú.
Ak sa Rusi rozhodli, nevidím možnosť, ako ten veľký, nepochybne hrozný a zničujúci konflikt odvrátiť. Putin si na seba dáva asi najväčší pozor zo všetkých ľudí na planéte (snáď Kim by mohol konkurovať), kdeže atentát. Rusko sa proti vlastnému vodcovi nevzbúri; takých, čo by chceli aj by si trúfli, je primálo na to, aby mali šancu uspieť. Čo s tým? Ťahať čas a pochabo dúfať, že Voldemorta z Moskvy trafí šľak? Nie, takí mávajú tuhý život, a keby ho čokoľvek postihlo, v jeho okolí sa nájde dosť rovnocenných Stalinových potomkov, z ktorých ho niekto nahradí, a asi to nebude iné. Nerobme si plané nádeje. Oni zalezú do nezničiteľného bunkra možno kdesi na Urale, a vyjdú na povrch, až bude po všetkom a radiácia i teplota znesiteľné. Aspoň tak si to zrejme predstavujú.
Aký veľký môže byť rozsah skazy a mortalita mimo Ruska? (rozsah skazy v Rusku samotnom, ma, úprimne, až tak netrápi) Nuž, takú vešteckú guľu nemá nik. Vyhrážať sa, to Rusom vždy išlo na jednotku. Nevieme, či blufujú. Nevieme, koľko jadrových hlavíc s nosičmi majú technicky v bojaschopnom stave. Možno zopár (aj to samé osebe by bolo dosť zlé). Koľko Sarmatov schopných niesť i 20 jadrových náloží značného kalibru, ktoré vraj doletia nad Britániu za 3 minúty a dokážu zaletieť až na opačnú stranu Zeme, majú reálne vyrobených. Môže to byť bluf a môžu mať plne bojaschopné tisíce jadrových zbraní, vrátane tých na ponorkách. Pravda je asi niekde medzi, problém je, že nevieme, kde presne "medzi" (a to je práve to rozhodujúce). Netuším, nakoľko presnými odhadmi disponujú napr. v Pentagone. Či vedia, čo vedia a čo radšej nepovedia.
Isté je, že ak k niečomu naozaj dôjde, je ďalší vývoj extrémne neistý. Druhá strana je tiež vyzbrojená. A začínať nemieni. Asi nezasiahne, ani keby Rusi použili menšie (taktické) nukleárne strely na Ukrajine. Ak začnú globálnu vojnu Rusi, protiúder bude tiež o minútach, a kým sa Rusko zmení na spálenú zem (pri tej rozlohe, iste nie všade), môže byť skaza západného sveta naozaj rozsiahla. Nevieme, či začnú, ale štvavá propaganda zameraná tentokrát najmä na vlastných dáva tušiť, že by aj mohli.
Nič z toho ale nie je dôvod, akokoľvek ustupovať. Naopak. Akonáhle začnete ustupovať agresorovi, budete už len utekať, až sa ocitnete na kraji priepasti. A vtedy mu stačí už len do vás strčiť prstom.
Takže, ak by sa akurát mňa niekto pýtal na názor, stručne ho zhrniem takto: napriek všetkému napísanému sa hlavne (my, civilizovaný svet) nemáme a nesmieme zľaknúť. Možno to len skúšajú. Klamali vždy, klamú a aj budú. Ak to bude zlé, aj tak to neodvrátime. Ale máme šancu dosiahnuť, aby to nebolo celkom zlé. Ak budeme ustupovať, tak šancu nemáme a zlé to bude určite. Tak vyzerá dnešný výber. Môžeme jedine dúfať, že až príde na lámanie chleba, západný svet sa nezľakne a neustúpi. Dovtedy sa hlavne nebojme, poupratujme si doma, a žime svoje životy ako vždy.
