O mizernej a stále klesajúcej úrovni slovenského školstva sa už napísalo hádam všetko. Zmenilo sa niečo od čias, keď som sem pred 5 a viac rokmi pravidelne prispieval, okrem iného aj o vzdelávacom systéme, napr. http://tomasderer.blog.sme.sk/c/267882/Zufalstvo-slovenskeho-vzdelavania-a-vedy-o-pricinach-a-rieseniach.html ? Mám pocit, že nič, dnes by som ten traktát napísal podobne. Alebo ešte tvrdšie.
V medzinárodných hodnoteniach (PISA a pod.) dopadajú naši žiaci pravidelne na spodných priečkach, i v rámci porovnateľných štátov (Česko, Maďarsko, Poľsko...). Ak by to aj rovno znamenalo, že sme sprostejší národ, básnická otázka znie: a nedá sa s tým niečo urobiť?
Dá sa všeličo, ak zúčastnení chcú. Všetci. To jest, v našom prípade, aj učitelia, aj žiaci, ale aj rodičia týchto žiakov, a samozrejme štát – čo platí nielen pre štátne školy; veď aj tie kvázi súkromné závisia od štátu a jeho podpory (či polien pod nohy).
Možno to nie každý chápe, ale materiálne bohatstvo krajiny (o maličkostiach ako kultúra ani nehovoriac) závisí úplne zásadným spôsobom od vzdelanosti obyvateľstva, schopnosti vykonávať aj náročné práce vyžadujúce kvalifikáciu. Lebo čím sme dnes? V rámci EU sa Slovensko zaradilo do pozície montážnej haly, príručného skladu a prekladiska tovarov. Krajina jednoduchých ľudí na jednoduché pomocné práce. Najvyššia požadovaná kvalifikácia? Vedieť obsluhovať vysokozdvižný vozík. Tých pár lekárov a iných odborníkov, čo každá krajina potrebuje, kľudne vyštuduje aj v Česku či inom zahraničí, naše univerzity môžeme rovno zrušiť. Veď ak tu vôbec existuje veda a výskum, na svetovú úroveň nemáme, tak na čo sa tu chceme hrať? A čo sa praxe týka, už oddávna sme krajinou, kde sa takmer nič nové nevymýšľa a nevyvíja, len preberáme technológie vymyslené inde. (A jeden Eset to nevytrhne.) Samozrejme to nemyslím doslovne, a v skutočnosti ma nesmierne štve, že práve k tomuto smerujeme. Iste, tie univerzity štát nezruší, ani tie, ktoré by mali byť zrušené už dávno (keď už z Mečiarovej vôle vznikli). Lenže pri pohľade spoza ktorýchkoľvek štátnych hraníc sú to len atrapy univerzít, bez ohľadu na hrdý názov.
Takže je to o ponuke a dopyte. Obidve strany musia chcieť. Trošku aj chápem, že napríklad rodičom detí z osady bohato stačí, ak sa dieťa naučí akotak čítať, písať, a spočítať si peniaze. Ostatné, čo sa v škole môže teoreticky naučiť, sú už len zbytočnosti. Lenže tento postoj preberajú aj mnohí rodičia z iných než osadných pomerov, s dovetkom, že veď ak niečo treba nad rámec základnej gramotnosti, to nájde všemocný pán Google. Čo čakať od škôl, okrem toho, že slúžia ako odkladárne pre maloletých, kým sú rodičia v práci? Pretože ponuka vzdelania (jeho druh, obsah, použiteľnosť a kvalita) je tiež otázna – pripusťme, akýsi zmysel majú cudzie jazyky (teda, ako pre koho...), ale čo ostatok? Naozaj žiakom všetko to učivo treba, a hlavne v tejto podobe? Načo lámať gramatické rafinesy, slovné druhy, súvetia, letopočty, množiny, vzorce, ktorým nik nerozumie, všetky tie -ný, -natý, -itý, -ičitý, všetky blizny, tyčinky, okolíky? Keď sa z toho určite dá urobiť pragmatický výcuc, dokonca taký, čo súčasne podporuje samostatné a tvorivé myslenie a dá nejaký základný prehľad o svete (tak prečo ho nik neurobí? – týka sa najviac stredných škôl, a 2.stupňa základných). Pritom mi na školách chýba praktický predmet (vlastne by to mala byť občianska náuka) o tom, čo si kde vybavíte, a ako riešiť rôzne životné situácie... A napokon, otázka neznie len, čo sa učí, ale hlavne ako. Učitelia povedia, že za ten plat (a s nezmyselnou byrokratickou záťažou, čo ich zdržuje od učenia a prípravy naň) od nich nemožno čakať zázraky; za jeden školský rok aj najväčší nadšenec s čerstvým diplomom z pedagogiky príde o ilúzie. A vrchnosť, ale i časť verejnosti si zasa povie, že za také výkony si učitelia väčší plat nezaslúžia. Iste nie plošne. Veď v tej škole už ani neučia, už sa tam len dokola píšu písomky, z učiva, ktoré sa majú decká doma nabifľovať z knižky alebo z poznámok, alebo to tých šťastnejších naučia doma rodičia. Začarovaný kruh sa uzavrel.
Ale potom sa našej biede nečudujme. Pokiaľ s tým niečo naprosto radikálne neurobíme, vždy budeme v Európe za najposlednejších chudákov. (Viem o čom hovorím, robím teraz u zahraničnej firmy, ktorá zúfalo zháňa na Slovensku kvalifikovanú pracovnú silu... a sú ochotní aj primerane zaplatiť! A predsa, „nejsou lidi“.).
Som pritom hlboko presvedčený, že sa s tým niečo urobiť dá. Asi nie za jedno volebné obdobie, hlavne sa tak rýchlo nedostavia viditeľné výsledky, ktoré by politikom doniesli body pred budúcimi voľbami (a všíma si náš volič vôbec také nepodstatnosti, ako školstvo a vzdelávanie? voliči niektorých strán sotva), takže politici budú celý problém odsúvať, ako to po väčšinu času od vzniku samostatného Slovenska aj robia. Čo im nebráni sa usilovne tváriť, že vzdelanie národa je pre nich priorita, a na reforme sa prudko pracuje. Odkedy už... ?
Z toho mi plynie, že nejakú skutočnú reformu by mala robiť partia odborníkov so silnými právomocami, ktorí by mali byť čo najmenej závislí na tom, aká strana práve vládne. Lebo ich čaká beh na dlhú trať, a ak budú počas toho behu často a chaoticky menené pravidlá a stanovené ciele, celú vec to spoľahlivo zabije.
Som len laik, a čokoľvek k téme v prípadných pokračovaniach napíšem, je môj laický a subjektívny názor. Nebude to nejaký komplexný návrh na riešenie, len kamienky do mozaiky východísk. Možno. Lepšie než takto všeobecne mudrovať (chcel som napísať „drístať“) je ilustrovať určitú myšlienku konkrétnymi príkladmi zo života. Pokúsim sa.
(Pokračovanie nabudúce.)
