Majú atómy vedomie?

Je vedomie prirodzenou vlastnosťou atómov a molekúl, ak sú v dostatočne hojnom počte usporiadané do dostatočne zložitého celku (akým je trebárs človek, jeho mozog)? Alebo ho dodá nejaká vyššia moc?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (56)

Parafrázujúc istého veľkého prírodovedca: ak sa dívame napríklad na psa, ako sa teší, zlostí, šantí, skáče od radosti či zavýja od ľútosti, a dokážeme pritom tvrdiť, že je to len bezduchý stroj, zložitý, ale fungujúci výlučne podľa fyzikálnych zákonov, a jeho aktivity sú výlučne dôsledkom elektrických prúdov medzi neurónmi v mozgu, potom by sme sa mali poctivo pozrieť do zrkadla a uznať, že my sami nie sme ničím viac. No ak má dušu či vedomie pes (čo vám pravdepodobne bude tvrdiť takmer každý majiteľ psa), čo taká dážďovka, nech je akokoľvek primitívnejším tvorom? A čo strom, spýtajú sa jogíni, myslíte si, vy mudrci, že čo nemá nervovú sústavu, nemôže mať dušu?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Táto zábavná, ale v podstate vážna téma mi zišla na um pri jednej z nespočetných spolitizovaných debát na tému, či zakázať alebo nezakázať interrupcie (nebojte sa, tento problém v článku riešiť nejdem, slúži len na ilustráciu). Ak ma niečo zaujalo, bola to najmä argumentácia – do akého dátumu možno ľudský zárodok považovať za vec, a odkedy je to už niečo viac, nová duša, budúci človek? Kostolní nechcú nič riskovať, a tak presadzujú ochranu života od okamihu počatia. (dá sa vôbec definovať určitý okamih? To len my ľudia, zavše z technickej či administratívnej nutnosti, našimi pojmami definujeme začiatok a koniec nejakého príbehu, a tak sa za narodenie človeka zvykne považovať okamih, keď chirurg prestrihne pupočnú šnúru.).

SkryťVypnúť reklamu

To ale nie je uspokojivá odpoveď na otázky a nejasnosti, bublajúce pod pokrievkou našich úvah. Ako je to vlastne s takým ľudským zárodkom – naozaj je do istej doby len bezduchým zhlukom molekúl, i keď organizovaných, a od istého momentu mu nejaká vyššia moc vdýchne dušu? Nie, napriek určitým čiastkovým skokom a zlomom počas vývoja, skôr to vyzerá, že vedomie sa v novom tvorovi prebúdza postupne, spojito. A naplno nie je prebudené ešte ani pri narodení, veď koľko mesiacov musí potom uplynúť, kým si kojenec či dieťa začne uvedomovať svet okolo seba, a hlavne seba samého v tomto svete?

Nerád by som znevažoval niekoho vieru či presvedčenie, no neviem si predstaviť ani jednorazové vdýchnutie duše (s dávkou humoru by som tento úkaz nazval aktom oduševnenia), no ani to, že by nejaký Boh po kvapkách dávkoval vedomie zárodku v matkinom tele, či novorodencovi. Takže to vyzerá, že vedomie (alebo ak chcete, duša) sa v hmote prejaví prirodzene, tak nejako samo od seba, v závislosti od toho, ako veľmi a ako zložito je hmota usporiadaná (do nejakého útvaru, ktorý sa stáva organizmom). No fajn. Ak je to len vec usporiadanosti, potom aj zmienená dážďovka má dušu (aj keď rádovo jednoduchšiu, zodpovedajúcu nižšej zložitosti organizmu, ale v princípe má), budeme asi na vážkach, či môžeme štipku duše priznať baktérii či dokonca vírusu, no ak sa chceme predstavy o vedomí ako výsostne mechanickej a elektrickej záležitosti držať doslova, napokon dospejeme k pohľadu, v rámci ktorého ešte aj mŕtve kamene majú dušu – akurát spiacu a zatiaľ neprebudenú. Iste by ste aj dnes v Amazonských pralesoch či v Tichoromí našli kmene domorodcov, ktorí presne tomuto veria. Možno na tom niečo bude, ktovie.

SkryťVypnúť reklamu

Pravdou je, že v skutočnosti nevieme, ako je to naozaj. Zatiaľ nemáme možnosť vziať kvantá rýdzo umelých chemikálií, zložitými postupmi vyrobiť molekuly, z akých pozostáva ľudské telo, a ešte náročnejšou technológiou to celé poskladať dokopy tak, aby z hľadiska atómov a molekúl vznikol objekt nerozoznateľný od (prirodzene počatého, porodeného, odrasteného) človeka, a experimentovať s umelým výtvorom v snahe rozoznať, či je to skutočný človek s vedomím (a teda, ak chcete, s dušou) alebo len robot imitujúci ľudské aktivity. Aj keby náš umelý homunkulus úspešne absolvoval napríklad Turingov test (viď napr. https://en.wikipedia.org/wiki/Turing_test), stále by sme nemali istotu – má dušu, nemá? Ani nehovoriac o legislatívnych dôsledkoch (ak ho zlikvidujeme, bude to vražda?). No, nejaké takéto stvorenie sa podarilo Dr. Frankensteinovi (aspoň v románe, navyše onen menovaný si technický problém zjednodušil použitím „stavebného materiálu“ z mŕtvol), možno sa takýto experiment raz podarí naozaj (nie som si istý, či by som to chcel zažiť).

SkryťVypnúť reklamu

I tak je otázka, či je vedomie skryté v hmote a neoddeliteľne viazané na hmotu, zaujímavá, nech už sa na vec dívate z pozície akéhokoľvek náboženstva či svetonázoru. Zážitky ľudí, čo prežili klinickú smrť, hovoria čosi iné, ale osobná skúsenosť je žiaľ neprenosná. Nik z nich, nech by sa akokoľvek snažil, vám nedokáže dokonale opísať a zdeliť svoj zážitok (a keby, stále existuje možnosť, že mal halucináciu). Je to však oblasť hodná výskumu. Vec samozrejme komplikuje fakt, že lekári málokedy privedú pacienta na operačnom stole do stavu klinickej smrti zámerne a plánovane, ako by si to experiment žiadal (pán Novák, naozaj ste nás počas tej kómy videli a počuli? Dokonca zhora? A dokážete vymenovať, aké predmety ležali na stole v miestnosti vedľa operačnej sály, za stenou, kam ste ako človek nemali možnosť nahliadnuť, ale ako blúdiaci duch možno áno?). Plánovať takéto pokusy je risk, ktorý sa stal námetom napr. filmu Flatliners (1990, s Juliou Roberts a Kieferom Sutherlandom), i keď dej filmu sa následne vyberie k trochu vykonštruovanej pointe. Samozrejme, tvorcovia nepoznajú riešenie otázky viac, než my ostatní, takže sa len pohrali s jednou predstavou o možnom priebehu "po". Existujú aj lekárske tímy, ktoré prežívanie vedomia po klinickej smrti skúmajú a triedia, ale zatiaľ nedošli k prelomovému poznatku (pán Novák vidiaci predmety za stenou). Čo však majú v rukách, je mnohokrát zaznamenaný poznatok, že aj po vymiznutí merateľných aktivít mozgu a receptorov, človek naďalej vnímal ošetrujúci personál, počul ich hlasy a po prebudení si dokázal spomenúť, o čom sa nad "mŕtvym" zhovárali. I to je samo osebe fascinujúce.

Ako je to naozaj, sa každý z nás jedného dňa dozvie – lenže každý sám za seba. Obvykle príliš pozde na to, aby sa so svojím poznatkom a skúsenosťou podelil. Takže zatiaľ nám neostáva iné, než si počkať.

Tomáš Dérer

Tomáš Dérer

Bloger 
  • Počet článkov:  92
  •  | 
  • Páči sa:  78x

Nemám patent na pravdu, ani na múdrosť. Mnohému nerozumiem a iste sa v mnohom mýlim. Napriek tomu, zvyknem si utvárať vlastný názor sám. A občas to risknem a podelím sa oň. Dúfam, že tým nikomu nespôsobím ujmu :-) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu