Vedecké bádanie je možno vedené aj súťaživosťou, túžbou predbehnúť konkurentov v obore. Niekedy ide o peniaze. Ale najzákladnejšia hnacia sila je pre skutočného vedca túžba po mystickom zážitku. Zážitok z odhalenia novej pravdy je jedným druhom takéhoto zážitku. Iným druhom je napríklad pocit horolezca, ktorý práve stojí na vrchole dobytej osemtisícovky, a s úžasom hľadí na okolité horstvá v lúčoch zapadajúceho Slnka.
Prečo o tom píšem? Pretože túžba jedincov homo sapiens po transcendentne vyprodukovala množstvo zaužívaných predstáv, niekedy kánonizovaných v podobe náboženstva, ale bez skutočnej záruky, že naše predstavy sú pravdivé. Vyprodukovala niekoľko svätých kníh, inšpirovaných Bohom. Možno dokonca Bohom nadiktovaných, ak tomu veríte. Ja sám mám problém so starozákonným Bohom, ktorý je ustavične rozhnevaný a trestajúci. Spáli Sodomu a Gomoru, zošle na ľudí potopu, dopustí vyberané pohromy špeciálne na Egypťanov, no, zoznam je dlhý. Boh vyznieva ako večne podráždený Konštruktér, ktorý svoje menej vydarené či nefungujúce výtvory ničí a hádže do pece. Navyše zodpovednosť za zlyhania prenáša na plecia Výtvorov, hoci Konštruktérom je on. Takáto predstava Boha je pre mňa absurdná, ale nikomu neberiem, ak ju prijíma za svoju.
Michelangelo vizualizoval svoje videnie Boha (i toho rozhnevaného) v Sixtínskej kaplnke. Mňa však viac zaujala predstava popredného amerického matematika a logika, Raymonda Smullyana. Jeho vtipný fiktívny dialóg medzi Bohom a Smrteľníkom je možné chápať aj ako intelektuálnu logickú hru, ale súčasne nám pripomína, aby sme svoje predstavy (alebo učenie teológov) nebrali príliš vážne ani doslova, všetko môže byť inak, a všetko môže byť dokonca lepšie, než tušíme.
Nie je mi známe, či bol niekedy vydaný preklad Smullyanovho textu do slovenčiny, takže som si dovolil preložiť ho sám (asi pred 15 rokmi, mimochodom - teraz mi prišiel pod ruku). Text sám začína tým, že sa Smrteľník sťažuje – načo mu Boh dal slobodnú vôľu, keď sa práve vďaka nej môže dopúšťať hriechov, za ktoré je následne Bohom trestaný? Smrteľník namieta, že to nebolo fér. Je on azda len výtvor, ktorého pozemský život slúži ako prevádzkové testovanie, či sa výtvor vydaril a či je hoden tzv. večného života? (alebo šup s ním do pece?) A Boh mu step‑by‑step vyvracia jeho mylné predstavy. Ak Vás to bude zaujímať, iste si to radi prečítate celé, ja Vám ako chuťovku prinášam len jeden úryvok (nesiem plnú zodpovednosť za akékoľvek nepresnosti v mojom preklade z anglického originálu). Za chýbanie diakritiky sa ospravedlňujem – pred 15 rokmi som nemal počítač s diakritkou:
....................................................................
BOH: Co myslis, preco som Ti od sameho pociatku dal slobodnu volu?
SMRTELNIK: Ze preco si to urobil? O tom som nikdy vela nerozmyslal; v nasom spore islo predsa o to, ze si to nemal urobit! Ale ze preco si to urobil? Prichadza mi na um len to, co nas ucili v nabozenskej nauke: Bez slobodnej vole clovek nie je schopny zasluzit si vecnu spasu alebo vecne zatratenie. Bez slobodnej vole si nemozeme vysluzit pravo na vecny zivot.
BOH: Velmi zaujimave! Ja mam vecny zivot; myslis, ze ja som kedy urobil nieco, aby som si ho zasluzil?
SMRTELNIK: Prirodzene, ze nie! S Tebou je vsetko inak. Ty uz si tak dobry a dokonaly (aspon udajne), ze Ty si nepotrebujes vecny zivot nejako zasluhovat.
BOH: Nuz, - tym sa dostavam do vskutku zavideniahodneho postavenia, nemyslis?
SMRTELNIK: Obavam sa, ze Ti nerozumiem.
BOH: Pozri, tu som ja - na vecne veky blazeny, bez toho, aby som kedy musel trpiet, prinasat obete, bojovat proti zlym pokuseniam (ako to nazyvas), alebo hocico podobne. Bez akejkolvek "zasluhy" tohto druhu uzivam vecne blazene jestvovanie. Naproti tomu musite vy ubohi smrtelnici stonat, potit sa a prezivat najtazsie konflikty so svedomim, a kvoli comu to vsetko? Ved vy ani s istotou neviete, ci ja naozaj existujem alebo nie, ci naozaj existuje zivot po smrti, a ak aj existuje, v akej podobe budete vy v nom figurovat. Akokolvek sa ma usilujete obmakcit "dobrymi skutkami", nemate nikdy skutocnu istotu, ze to vase "najlepsie" je pre mna dost dobre, a tak si ani nikdy nemozete byt isti, ci vecnu spasu naozaj dosiahnete. Len si to predstav! Ja uz mam ekvivalent "vecnej spasy" - a nemusel som si ju vydobit touto nekonecnou zalostnou procedurou. Nezavidis mi to?
SMRTELNIK: Bolo by predsa bohoruhacske, zavidiet Ti.
BOH: Ach, prestan s tymi hlupostami! Nezhovaras sa s Tvojim ucitelom nabozenstva, zhovaras sa so mnou. Bohoruhacske alebo nie - otazka neznie, ci mas pravo mi zavidiet, ale ci mi zavidis. Zavidis mi?
SMRTELNIK: Samozrejme ze Ti zavidim.
BOH: Dobre. Pri tvojom terajsom nazerani na svet mi mozes jedine zavidiet. Verim vsak, ze pri realistickejsom pohlade na veci mi zavidiet nebudes. Ty si to teda naozaj vsetko zhltol a uveril, co Ta ucili, ze totiz Tvoj pozemsky zivot je akysi druh skusky, proby, ako sa osvedcis, a ze som Ta vybavil slobodnou volou na to, aby som otestoval, ci si hoden vecneho zivota. Co mi vsak stale ostava zahadou, je: Ak naozaj veris, ze som taky dobry a prajny, ako ma chvalia a velebia, preco by som mal od ludi pozadovat, aby si veci ako stastie a vecny zivot museli najprv zasluzit? Preco nerozdelim tieto veci medzi vsetkych ludi, bez ohladu na to, ci si to zasluzia alebo nie?
SMRTELNIK: Ucili ma, ze Tvoj zmysel pre slusnost a mravnost - Tvoj zmysel pre spravodlivost - vyzaduje, aby bolo dobre odmenene stastim, a zle trapenim.
BOH: Tak Ta ucili zle.
SMRTELNIK: Ale nabozenske knihy a pisma su plne tejto myslienky. Vezmi napriklad dielo Jonathana Edwardsa "Hriesnik v rukach rozhnevaneho Boha"! Ako Ta popisuje - ze Tvojich nepriatelov drzis ako odpornych skorpionov nad otvorenym ohnivym pazerakom pekla, a ze len Tvoje milosrdenstvo Ti brani, aby si nechal padnut hriesnikov do vecneho zatratenia, ako by si zasluzili.
BOH: Nastastie sa nemusim vystavovat este aj plamennym tiradam pana Edwardsa. Tazko si predstavit pomylenejsie taranie. Uz sam nazov "Hriesnik v rukach rozhnevaneho Boha" hovori vsetko. Predovsetkym: nikdy nie som rozhnevany, zurivy ci zlostny. Za druhe, ja vobec neuvazujem v takych pojmoch ako "hriech". Za tretie: ja nemam nepriatelov.
SMRTELNIK: Myslis tym, ze niet nikoho, koho by si Ty nenavidel, alebo tiez, ze niet nikoho, kto by nenavidel Teba?
BOH: Myslim to prve, ale to druhe je tiez pravda.
SMRTELNIK: Nuz, poznam ludi, ktori tvrdia, ze Ta znenavideli, ze prekliali Tvoj obraz. Boli casy, ked som Ta ja sam nenavidel.
BOH: Chces povedat, ze si nenavidel Tvoju predstavu o mne. To nie je to iste ako nenavidiet mna, takeho, aky som naozaj.
SMRTELNIK: Chces tym povedat, ze nie je chybne nenavidiet pomylenu predstavu o Tebe, ale je chybne nenavidiet Ta takeho, aky naozaj si?
BOH: Nie, to nie je to, co chcem povedat; ja vravim cosi ovela drastickejsie! To, co vravim, nema absolutne nic do cinenia s pravom a nepravom. Vravim, ze pre niekoho, kto ma naozaj pozna, aky som, je psychologicky nemozne ma nenavidiet.
SMRTELNIK: Povedz mi potom jedno: Ak mame my smrtelnici take pomylene predstavy o Tebe, preco nas neosvietis? Preco nas neprivedies na spravnu cestu?
BOH: Odkial beries myslienku, ze to nerobim?
..........................................
Navnadil som vás? Či už budete čítať alebo nie, teraz si do mňa v diskusii kľudne môžete hodiť kameňom.
Súvisiace linky:
http://www.mit.edu/people/dpolicar/writing/prose/text/godTaoist.html
.
