Náboženstvo nespadlo z neba (4.časť: ani Písmo nespadlo z neba)

Písmo: A- | A+

Málokto vie, že jedna z najväčších postáv dejín USA (spoluzakladateľ americkej štátnosti a hlavný autor Deklarácie nezávislosti) Thomas Jefferson bol síce hlboko veriaci, ale na Bibliu (v nám dnes známej podobe) mal kritický názor. Pre súkromné účely si vytvoril vlastnú verziu, kde vyškrtal všetky zmienky o Ježišových zázrakoch, anjeloch či Duchu Svätom, a nechal Ježiša ako výnimočného človeka. Smrteľného človeka z mäsa a kostí, žiadneho Boha. A napokon s neskrývaným odporom vyradil z Nového Zákona časť známu ako Apokalypsa (Zjavenie Jána). Za svojho života Jefferson síce túto upravenú Bibliu požičiaval priateľom, ale nedovolil jej publikovanie. Bolo mu jasné, že príliš predbehol dobu, a vyvolal by vlnu odporu a rozhorčenia.

V hovorovej reči sa zaužívalo slovné spojenie: „To predsa nie je Písmo sväté!“ Myslí sa tým, že určitá vec (názor, článok, kniha, atď.) môže byť kľudne predmetom pochybností i kritiky. Čo implicitne predpokladá, že Písmo je výnimka; je tým, o čom sa nepochybuje. A basta. Ale niet racionálneho dôvodu, prečo by Písmo nemohlo byť podrobené kritickému rozboru, a ak treba, aj revízii. Pokúsim sa na vec dívať očami nestranného laika. Akokoľvek je to ťažké, keďže som v kresťanskej rodine a tradícii vyrastal. Najradšej by som bol mimozemšťan, aspoň pre účely tohto článku.. Neviem, či Biblia hovorí o Bohu, aký je naozaj (myslím, že skôr nie; vypovedá však o nás ľuďoch a našom spôsobe uvažovania). A tobôž neviem, či prostredníctvom Biblie Boh hovorí k nám, ako to tvrdí katolícka cirkev. Som ale presvedčený, že Biblia je nekonzistentná, obsahuje vnútorné rozpory, neobsahuje všetko, čo by mala, zato je v nej dosť legiend, mýtov, dodatočných účelových konštrukcií a fabulácií.

 

Apokalypsa čiže Zjavenie Jána je nepochybne najkontroverznejšia časť Biblie. V časoch, keď sa v cirkvi rozhodovalo o definitívnej podobe Písma, ktorá má platiť raz a navždy, sa práve o Apokalypse diskutovalo najdlhšie, a dostala sa do výberu ako posledná (podľa všetkého na koncile v Kartágu r. 397). Mne osobne pri jej čítaní napadlo: bol autor duševne chorý, alebo len na drogách? (K druhej možnosti sa prikláňal napr. G.B.Shaw). A čo hľadajú takéto šialené vízie v základnej knihe kresťanstva? Jeffersonov komentár je jednoznačný: „merely the ravings of a maniac, no more worthy nor capable of explanation than the incoherences of our own nightly dreams.”

Kriticky sa k textu staval aj Martin Luther či Ján Kalvín. No ani jeden z nich ho napokon z protestantskej Biblie neodstránil. Azda preto, že text mal v poslušných ovečkách živiť strach z Boha, ak by ich disciplína poľavovala - ale to je len moja domnienka. Snáď jediným pozitívnym prínosom strašidelných vízií Apokalypsy bolo, že z nich čerpal inšpiráciu Umberto Eco pri napísaní románu Meno ruže.

 

Vážnejšie je čosi iné: ľudia rozhodovali o tom, čo všetko bude a čo nebude v Biblii (napísané predtým inými ľuďmi). Zaradenie Zjavenia Jána medzi kánonické texty bolo možno omylom (cirkev ešte nedorástla do fázy, kedy by dokázala podobné omyly uznať), možno účelové, viď vyššie moju domnienku. Ale ak bolo chybou, čo z toho plynie pre všetky ostatné biblické texty? Že ich správnosť, pravdivosť, vieryhodnosť atď. nie sú o nič viac garantované. Podľa čoho biskupi na konciloch (zjazdoch, kongresoch) vyberali, čo zo svedectiev a príbehov o Ježišovi bude uznané ako pravdivé a nespochybniteľné (kánon), čo sa do Písma nedostane, ale zostane trpené (apokryfy), a čo bude zavrhnuté ako kacírske (a teda zakázané pod hrozbou trestu)? Veď príbehov o Ježišovi sa tradovalo mnoho, z rovnakého obdobia a z nemenej vieryhodných zdrojov, a mnohé (napríklad gnostické evanjeliá, nájdené v Nag Hammadi v Egypte r. 1945) ho vykresľovali v ľudskejšej podobe, než dnešné kánonické evanjeliá – práve to cirkevným otcom vadilo, pretože oni potrebovali obhájiť svoj koncept Ježiša ako vteleného Boha.

 

Samozrejme, cirkev vždy tvrdí, že biskupi boli pri výbere tých správnych textov a výkladov pod vplyvom Ducha Svätého. Povedzme, som ochotný veriť, že niektorí z biskupov tomu sami verili. Že pred konkrétnym rozhodnutím strávili možno celé dni v modlitbách a meditáciách, čakajúc na nejaké to vnuknutie. Ale je mi jasné, že pre mnohých biskupov to bola politická či ideologická otázka. Akonáhle sa z kresťanskej cirkvi stávala politická moc (čo sa zavŕšilo za cisára Konštantína), Písmo a jeho interpretácia boli podrobené mocenským účelom. V priebehu storočí sa potom samo náboženstvo stalo nástrojom moci. Králi a vrchnosť boli z definície od Boha, a kráľov korunovali biskupi. Ak to bežným občanom k poslušnosti nestačilo, vždy sa im dalo pohroziť plameňmi pekelnými. A kto mal proti takémuto “aplikovanému náboženstvu” námietky, toho čakali plamene pozemské. Fungovalo to celé stáročia.

 

Našťastie, dnes žijeme v časoch, keď sa slobode diskutovať smie. Môže. A často je to aj potrebné. A ak treba, prehodnotiť úlohu náboženstva v modernom svete. Nech k tomu ešte raz prehovorí Jefferson:

"Question with boldness even the existence of a God; because, if there be one, he must more approve of the homage of reason, than that of blind-folded fear."

 

(pokračovanie nabudúce)

 

Súvisiace články:

http://tomasderer.blog.sme.sk/c/242215/Nabozenstvo-nespadlo-z-neba-cast-tretia-Sloboda-a-svojpravnost.html

http://vdovjakova.blog.sme.sk/c/240753/Pravdive-texty-Biblie.html#t2

 

Skryť Zatvoriť reklamu