Prečo by si mal Boh tak ceniť práve to, ak v neho ľudia veria? Nebolo by prirodzenejšie, ak by si viac cenil našu veľkorysosť, nezištnú pomoc slabším, lásku k blížnym, sporiadaný rodinný život či úprimné hľadanie pravdy a spravodlivosti? Prečo akurát viera v neho má byť meter, ktorým bude meraná naša spôsobilosť na večný život?
Slávny matematik Blaise Pascal sa údajne vyjadril, že sa radšej oplatí v Boha veriť, pretože tým nemáme čo stratiť. Ak Boh existuje a veríme v neho, čaká nás večný život, ak neexistuje, je to aj tak jedno. Ak neveríme a neexistuje, je to opäť jedno, ale ak predsa existuje, naša neviera bude mať za dôsledok naše zatratenie. Nie je isté, či to Pascal naozaj povedal a či to nemyslel ironicky; každopádne, viera či neviera nie je čosi, čo si môžeme len tak vybrať, tak, ako si ráno vyberáme vhodné oblečenie. Môžeme to či ono predstierať, ale opakujem: v mojom chápaní je pravá viera spontánna, nedostaví sa na základe púheho rozhodnutia, že chcem veriť (lebo je to výhodné, lebo sa to patrí, atď.). Má sa azda človek snažiť o zjavenie? Experimentovať s halucinogénnymi drogami, meditovať do nemoty (pokiaľ možno visiac dolu hlavou), postiť sa 40 dní na púšti, navodiť si pod lekárskym dozorom klinickú smrť, čokoľvek, čo ak predsa? A bude mať istotu, že rozlíši zjavenie/osvietenie od halucinácie?
A je tu ešte závažnejšia otázka: v akého Boha to máme vlastne veriť? Ak zostaneme pri kresťanstve, v Biblii sa píše: „Boh stvoril človeka na svoj obraz“. V skutočnosti existujú silné indície, že tomu bolo naopak: človek stvoril Boha na svoj obraz. Spomeňte si na starogréckych Bohov, na ten rozhádaný spolok na Olympe – ich slabosti a neduhy boli až príliš vernou napodobeninou ľudských slabostí, len v patrične zväčšenom merítku. Judaizmus priniesol predstavu jedného Boha, ale Boh Starého zákona je natoľko krutý a ješitný, že viac pripomína z reťaze utrhnutého orientálneho despotu-diktátora, ktorého akurát príšerne bolí hlava alebo deravý zub, než dokonalú bytosť bez ľudských slabostí. V jednom zo záchvatov hnevu zaplaví svet potopou, inokedy spáli Sodomu, zlikviduje všetkých prvorodených v Egypte, a vyvolený národ priam podporuje v genocíde iných národov v zemi zasľúbenej. Vrcholom jeho milosrdenstva je, že na poslednú chvíľu zbaví Abraháma povinnosti rituálne obetovať vlastného syna Izáka, s dovetkom, že len testoval jeho vieru. Aké šľachetné!
Asi najväčšou zásluhou Ježiša bolo, že predstavil inovovanú, o poznanie milšiu Božiu tvár. Boha schopného odpúšťať aj prípadné prejavy neposlušnosti. Je však táto verzia definitívna a posledná? Či je azda Boh bytosť podliehajúca evolúcii, tak ako život na Zemi? Samozrejme, rozhorčení veriaci namietnu, že evolúcii či vývoju môže (ak vôbec!) podliehať nanajvýš naša predstava o Bohu, nie Boh sám. Ak je tak, pýtam sa, či nedozrel čas na novú paradigmu. Aká predstava Boha je adekvátna dnešku a dnešnej úrovni ľudského poznania? Bradatý starec na oblaku z Michelangelových sixtínskych fresiek to už asi nebude. Môže byť vôbec ešte udržateľná predstava osobného, človeku podobného Boha?
Richard Dawkins v knihe Boží blud uvádza názor psychiatra J.A.Thomsona, podľa ktorého je ľudskej psychológii vlastné, že si personifikujeme neživé objekty ako činiteľov. „Všetci budeme skôr omylom pokladať tieň za zlodeja, než zlodeja za tieň.“ Už od praveku najväčšie nebezpečenstvo pre človeka predstavuje iný človek – takže sme vývojom vybavení tak, že skôr pripustíme falošný pozitívny odhad, ktorý je nanajvýš stratou času a zbytočným zľaknutím, než falošne negatívny, ktorý môže znamenať fatálne podcenenie nebezpečenstva. Dodávam, že stačí si večer či v noci zájsť do lesa. Nemusíte byť ani ustráchané malé dieťa, aby ste za šuchotom v kríkoch či zapraskaní vetvičiek aspoň podvedome nehľadali neznámu bytosť. Tu kdesi môžu byť psychologické korene zaužívanej predstavy Boha ako osoby.
Katolícka cirkev, namiesto aby dokázala reagovať na vývoj ľudského myslenia, sa plazivo vracia k maskovanému polyteizmu. Najprv rozdelila jediného Boha na Svätú Trojicu, čo sú tri bytosti a súčasne jedna, niečo ako instantná káva „tri v jednom“. Skúste si pod tým predstaviť, čo len chcete. K tomu natoľko vyzdvihla Ježišovu matku, že prijala ako dogmu Máriino fyzické nanebovstúpenie. Mariánsky kult je všeobecne známy, napr. v mnohých talianskych regiónoch sa teší Panna Mária ako neoficiálna bohyňa väčšej autorite, než sám Ježiš. Aby toho nebolo dosť, vytvorila cirkev celú armádu svätých, akýchsi polobohov, ku ktorým sa môžete modliť v kostole; niektorí z nich sú výslovne kompetentní pre určitú problematiku (Ste hasič? Modlite sa ku Sv.Floriánovi.).
V koho to teda máme veriť, ak sa nám katolícka ponuka nezdá dosť presvedčivá? Máme si vybrať z bohatej ponuky konkurenčných a alternatívnych náboženstiev na trhu, alebo sa pokúsiť o vlastnú predstavu?
Na záver tejto úvahy si (skôr pre pobavenie a rozptýlenie) dovolím dať k dobru jednu uletenú hypotézu. Čo ak je Boh akýsi neosobný mrak vyššej inteligencie, ktorá sa sama vyvíja, priebežne sa od nej odčleňujú entity v podobe ľudských duší, a tieto sa po smrti zase spoja s pôvodným neosobným mrakom? V tom prípade je kus Boha v každom z nás. Všetci sa vyvíjame.
Takáto predstava je rovnako legitímna, ako ktorákoľvek cirkevná verzia. A má rovnaký problém: chýbajúce dôkazy. Ale na rozdiel od Boha katolíckej cirkvi takýto Boh vo vývoji aspoň nevyvoláva starú nezodpovedanú otázku: kto skonštruoval konštruktéra?
K otázke z nadpisu: áno, máme na výber. Či budeme používať náš rozum k poznávaniu sveta, hľadaniu súvislostí, tvorbe a testovaniu hypotéz, teda k vedeckému poznaniu (pred čím všetkým vystríhal už Sv. Augustín, a iste mal dobré dôvody), alebo sa uspokojíme s nevysvetleným a nevysvetliteľným tajomstvom, ktoré je tak majstrovsky zhmotnené v tajomnom, na emócie útočiacom prítmí bohato zdobených katolíckych chrámov. Toto rozhodnutie je na každom z nás. Áno, priatelia, bez ohľadu na to, ako vás vychovali a čomu vás učili (doma, v škole, v kostole), smiete si vybrať.
