Možno si spomínate na slovenský film Tábor padlých žien, z roku 1997. Pripomína udalosti, keď sa víťazná komunistická vrchnosť po roku 1948 v revolučnom rozlete rozhodla naprávať skazenú kapitalistickú morálku – a v rámci tej nápravy zriadila i väzenské tábory určené k nútenej prevýchove prostitútok, barových tanečníc, striptériek a podobných „pochybných osôb“. Mali sa z nich stať pracovité budovateľky socializmu. Po určitej dobe tieto lágre zanikli, pretože nesplnili očakávania komunistických vodcov (a uväznené „nepolepšiteľné hriešnice“ skončili napríklad na nútených prácach v uránových baniach). Nuž, komunisti prišli spasiť svet, nepýtali sa sveta, či o nejaké spasenie stojí (a či akurát podľa ich predstáv), jednoducho spoločnosť znásilnili. Pre spoločné dobro, ako inak. Takže je len samozrejmé, že chceli diktovať aj štýl života, aký si kto vyberie. Napokon, oni vedeli lepšie, než hlúpy a nesvojprávny občan, čo je preňho najlepšie.
Menej sa u nás vie, že aj na druhej strane železnej opony sa nápadne podobné excesy vyskytli. Pre zmenu pod záštitou katolíckej cirkvi. Zvlášť vypuklým príkladom boli tzv. Magdalénske útulky (Magdalene asylum) v Írsku, z ktorých posledný existoval až do roku 1996 (!). Boli to v podstate kláštorné väzenia pre tzv. padlé ženy, pričom pod definíciu padlej ženy spadali nielen prostitútky, ale časom i úplne bežné slobodné matky, znásilnené ženy (aké ľahké je urobiť z obete vinníka!), či jednoducho ženy, ktoré sa podľa názoru okolia správali vyzývavo. Samotná fyzická krása mohla byť zámienkou na uväznenie. Do útulku bývali ženy poslané (odvlečené ) na podnet príbuzenstva (ktoré chcelo ututlať škandál okolo nemanželského dieťaťa či znásilnenie v rámci rodiny), ale i miestneho duchovného či lekára. V azyle boli vedené k tvrdej práci, životu v odriekaní a povinným modlitbám, pod dohľadom často až sadistických mníšok, ktoré sa v týraní vyžívali. Tiež sa to všetko dialo pre dobro oných hriešnic, pre spásu ich duše. V skutočnosti boli uväznené ženy lacnou pracovnou silou, rovnako ako za vojny väzni v koncentrákoch. A keďže boli zavreté na dobu neurčitú, tak ak si pre ne neprišiel príbuzný, strávili nešťastnice v tomto pekle zvyšok života (maximálne sa mohli, po preukázateľnom „polepšení“, stať samé mníškami). I realita týchto „táborov padlých žien“ bola sfilmovaná .
Môžeme si navrávať, že v porovnaní s vraždením znásilnených žien vlastnou rodinou v islamských krajinách bolo toto riešenie ešte humánne. Na zvrhlosti mu to však neuberá. Podstatné je, že nešlo o nejakú ľudovú a domácku tradíciu, štátom zakázanú. Magdalénske azyly existovali s vedomím a požehnaním katolíckej cirkvi. A je príznačné, že pôvodne vznikali za celkom iným účelom - z iniciatívy protestantských cirkví v anglosaských krajinách sa od konca 19.storočia zakladali sociálne útulky pre osamelé matky, obete znásilnenia a podobne, s cieľom pomôcť takýmto ženám v ich ťažkej životnej situácii a umožniť im vrátiť sa do normálneho života. Charakter nápravných trestníc získali útulky, až keď sa ich postupne zmocnila katolícka cirkev. Tomu sa vraví, postaviť pôvodný úmysel na hlavu.
A tak kým v našich krajinách padlé ženy v táboroch denne spievali Pieseň práce a oslavné ódy na Sovietsky zväz a komunistickú stranu, v Magdalénskych útulkoch odriekali otčenáše, ružence a modlitby. Vyšlo to zhruba narovnako, povedal by som.
I pôvodní komunisti chceli stavať čosi ako raj na zemi. Nepochybne v presvedčení, že robia pre bežných ľudí to najlepšie. Nechali sa však uniesť triednou nenávisťou. A nepýtali sa zvyšku spoločnosti, čo si o ich predstave pozemského raja myslí. Takto to bude, a basta.
Čo sa nenávisti týka, myslím si, že v autentickom a pôvodnom kresťanstve nemala miesto („milovať budeš blížneho svojho...“). Čo nebránilo cirkvi, akonáhle sa stala politickou silou, bojovať proti všetkým skutočným i domnelým nepriateľom. Kacírom, bohorúhačom, alternatívnym hnutiam (katari, husiti, hugenoti, kto ich všetkých poráta?), proti protestantom a iným odpadlíkom... veď čo nie je od nás, je od diabla!
Stáročia, keď cirkev dávala upaľovať ľudí za odlišný názor, či pre podozrenie z čarodejníctva, sú našťastie za nami. (Aby sme neboli nespravodliví, katolícka cirkev nemala monopol na inkvizíciu; priekopníkom tej protestantskej sa stal Kalvín).
Pokrok vzišiel skôr z nutnosti a tlaku okolia, než zvnútra cirkvi s jej neomylnými autoritami a dogmami, no podstatné je, že nastal. Spojenie cirkvi s politickou mocou je dnes menej tesné, než bývalo, a to je dobre (Dožijeme sa aj na Slovensku odluky? Svojho času sme mali dokonca farára za prezidenta, a nebola to príliš svetlá kapitola domácich dejín. Pár ľudí si to ešte pamätá.)
Vatikán dodnes podporuje napríklad organizácie, ktorých členovia sa snažia dosiahnuť cnosť, vykúpenie a zbavenie pozemských túžob šialeným fyzickým sebatrýznením. (Opus Dei, napríklad.) Potom nás nemusia prekvapiť ani tie Magadalénske azyly. Už to je úspech, že ktokoľvek sa stal katolíkom (obvykle tým, že ho ako dieťa dali rodičia pokrstiť, čiže nie slobodným rozhodnutím), má dnes možnosť beztrestne vystúpiť. V porovnaní s islamom, kde sa odchod či konverzia na inú vieru trestá smrťou, toto nesporne pokrokom je.
Keďže sám katolík nie som, mohlo by mi byť jedno, či sa rímskokatolícka cirkev dokáže modernizovať a reformovať, alebo ju čaká pomalá agónia. Nie je mi to jedno, lebo táto organizácia ešte vždy spravuje učenie, ktoré je podľa mňa v jadre dobré, plodné a prospešné, a stalo sa (najmä v protestantskej modifikácii) základom modernej euro-americkej civilizácie. RKC má (aj u nás) priveľký vplyv na to, aby ju bolo možné ignorovať. Hoci v súčasnej podobe si možno nič iné ako ignoráciu nezaslúži.
.
