Bolo na počiatku slovo? Povedal by som, že na počiatku boli dve sily, ktoré viedli ľudí k viere vo vyššiu moc, a časom k ucelenému učeniu, obvykle zastrešenému teologickou organizáciou. Strach a nádej. Dve veľmi motivujúce sily. Nás, odchovaných komunistickým školstvom, učili na dejepise najmä o tom strachu (napokon, sami boľševici s ním vedeli zručne narábať). Strachom vysvetľovali pôvod náboženstva.
Logiku to má. Samozrejme, že ľudia prehistorických čias (a historických takisto) sa báli blesku a hromu, zavše hynuli pri zemetraseniach či povodniach, unikali pred hurikánmi či výbuchom sopky, zavše mreli pri epidémiách moru či cholery, a kládli si vždy znovu tú istú otázku: čo je to za moc, ktorá s nami, hrdou korunou tvorstva, dokáže tak zametať? Dokáže nám v jedinom okamihu zaboriť tvár do prachu, kedykoľvek sme začali žiť v ilúzii, že máme tento svet pod kontrolou? Niekedy to nemusela byť ani všeľudová pohroma, stačia individuálne, osobné tragédie. Starý Jób by o tom vedel rozprávať. Niet divu, že vznikol hromovládny Zeus, Višna, či večne rozhnevaný starozákonný Boh.
A zavše sa dejú zázraky. Smrteľne chorý sa uzdraví. Most sa zrúti do priepasti, až keď karavána prešla. Nie je ťažké uveriť v bytosť, ktorá podľa vlastného uváženia dá palec nahor, alebo nadol.
Dôležitejším zdrojom náboženstva než strach je však nádej. Trúfam si tvrdiť, že s vývojom ľudskej civilizácie rastie práve význam nádeje, na úkor strachu (Koľkí dnes ešte veríme v peklo? A ako radi ním v stredoveku teológovia strašili – a niektorí dodnes!). Ak hovorím o nádeji, mám na mysli zhruba toto: nevieme, čo nás čaká po smrti, a či vôbec niečo. Bolo by dobre vedieť o tom viac, keďže, pokiaľ je známe, zomrie napokon každý. Nie je to sranda. Otázka „čo potom?“ je smrteľne vážnou otázkou, a to doslova. Neexistuje dôležitejšia a súčasne ťažšia otázka. Všetky náboženstvá sú okrem iného pokusom o odpoveď. Špekulatívnym (nič lepšie asi nemáme), ale aspoň pokusom. S veľmi rozličnými výsledkami a predpoveďami. Od posledného súdu, cez rôzne reinkarnácie, až po záchranu vyvolených a zatratenie ostatných (čo si pod tým predstaviť?). Všetko je lepšie, než striktne ateistický a materialistický blackout. Ten si totiž predstaviť nedokáže nikto. Moodyho zážitky pacientov v stave klinickej smrti sú predsa len príťažlivejšie i sľubnejšie. Čaká nás svetlo na konci tunela? Stretneme opäť ľudí, ktorých sme mali radi? Ktovie? (Ak ste si všimli, toto je nosná téma napríklad i Harryho Pottera.)
Nádej má ešte ďalší aspekt, ktorý by som nazval „satisfakcia“. Kým mnoho zlosynov umrie nepotrestaných, nejeden spravodlivý dobrák zažije krivdy, neprávosti, nezaslúžené rany osudu, a spravodlivosti sa na tomto svete nedočká. Jeho nádejou je, že smrťou sa hra nekončí, a na „onom svete“ sa každému dostane podľa zásluh. (Nuž, bolo by fajn, ak by to tak fungovalo, ale právny systém civilizovaného štátu sa rozhodne nesmie spoliehať na Božie mlyny, ani na ono Kozinovské „Lomikare, Lomikare, do roka a do dne zvu tě na Boží súd! A hin se ukáže...“)
Náš svet je často cynická a chladná kronika, rátajú sa len úspechy. Je dobré vedieť (či mať aspoň nádej) že každý náš počin, aj márna (ale úprimne myslená) snaha sú nejakou vyššou mocou zaznamenané, videné, naveky zapísané a raz snáď po zásluhe ocenené. Keď pre nič iné, už pre túto útechu muselo náboženstvo vzniknúť. Tým netvrdím, že pri jeho zrode nemohli byť mystické zážitky konkrétnych ľudí.
Racionálne založení jedinci (a nemusia to byť ani skalní ateisti) skonštatujú: ale veď mnohé spôsoby myslenia sú už prekonané! Blesku či zemetrasenia sa môžeme báť i dnes, ale poznáme rozumné fyzikálne vysvetlenia týchto javov. Pred niektorými sa už vieme účinne chrániť. Staviame hromozvody, proti smrtiacim epidémiám sa bránime hygienou, liekmi a vakcínami, a pred blížiacou sa tsunami či hurikánom Katrina nás v predstihu informujú satelity, meteorológovia či seizmológovia. Nefunguje to stopercentne, ale stále to zlepšujeme. Bojíme sa naďalej, ale o čosi menej. Už to, ak nejakému javu rozumieme, uberá z jeho desivosti.
Fyzik môže s dávkou irónie skonštatovať, že podľa kňaza (rabína, imáma) sa nám dnes darí lepšie krotiť živly preto, lebo i to je Božia vôľa. Keby Boh nechcel, tak tým hromom-bleskom neporozumieme. Irónia je namieste. Ale ktovie, možno sa jedno a druhé nevylučuje. Je možné, že fyzik i duchovný popisujú tú istú vec, len iným jazykom (A tak si nerozumejú – nie div, ich prístupy sú totiž komplementárne.) Jeden hovorí o prírode, druhý o Bohu, a čo ak myslia na to isté?
Isté je, že náš svet nikdy nebudeme mať pod kontrolou úplne. Asi nikdy nebudeme vedieť predpovedať počasie na roky dopredu (v priemere možno, ale čo sa udeje v danej lokalite o danom čase, je mimo našich prorockých schopností). Svet kauzálne sa vyvíjajúci podľa vopred daných počiatočných parametrov by bol aspoň v princípe vypočítateľný, a bolo by len otázkou našej techniky, ako presne vieme vyrátať všetko dianie vo vesmíre (od supernovy vzdialenej stovky svetelných rokov, až po hru živlov v našej domácej umývačke riadu). Inde píšem, prečo si myslím, že svet takto nefunguje. Nemyslím si, že všetko sa deje „tak, ako bolo napísané“. Náš príbeh má otvorený koniec. Neviem, či Boh doň zasahuje (ak existuje), ale mám dôvody veriť, že možností má dosť.
Ak som radšej na strane fyzikov, je to dané mojou skepsou voči duchovným (prinajmenšom voči cirkevnému mainstreamu). Náboženstvo po stáročia slúžilo politike (niekde slúži dodnes), a mnohých spotvorení z tých čias sa doteraz nezbavilo. Ale o tom viac v pokračovaní týchto úvah. Už čoskoro!
(nabudúce: Tábor padlých žien.)
.
