Necítim voči homosexuálom a lesbám nepriateľstvo, nenávisť, ani pohŕdanie. Príroda si občas zahrá, a niektorí ľudia sa skrátka narodia s inou než mainstreamovou sexuálnou orientáciou. Nemôžu za to a nič sa s tým robiť nedá, aj keď niektorí tuho katolícki lekári dokážu i dnes tvrdiť, že homosexualita je liečiteľná. Nie je. Niekto sa narodí slepý, niekto hluchonemý, chromý, niekto s Downovým syndrómom, nuž, v porovnaní s tým predstavuje homosexualita relatívne neškodné postihnutie. Iste, je to smola. Ale dá sa s tým žiť.
Vždy som si však myslel, že sexuálne preferencie sú každého osobná, súkromná, ba až intímna vec, a nebýva zvykom ju dávať okázalo najavo. Čo koho do toho? O.K., individuálny coming out, priznanie svojej orientácie, je v poriadku - človek sa nemusí viac skrývať a dávať okoliu priestor na dohady či klebety; je to jasné, je teplý a basta, nech ho tak svet akceptuje. Nič proti.
Ale zrazu majú spolubčania potrebu demonštrovať svoje preferencie kolektívne, verejne a okázalo, spoločným pochodom. Vraj tak bojujú za svoje práva a proti diskriminácii. V čom sú preboha diskriminovaní? Nesmú študovať? Cestovať? Voliť či byť volení? Nepustia ich do kina na mládeži neprístupný film? Ak ide po ulici chlap s chlapom a držia sa za ručičky, nik ich za to nezavrie. Možno si niekto odpľuje. No tak nech sa držia za ručičky či iné končatiny doma, ak mi to pľuvanie na ulici vadí.
Nemám problém s tým, čo robia spolu dvaja dospelí ľudia v súkromí, ak sa to deje s obojstranným súhlasom. Mám problém, ak do svojho štýlu života chcú zaťahovať iných ľudí - napríklad adoptované dieťa. To som teda proti.
A mám problém, ak chcú svojou inakosťou takto verejne provokovať. Volá sa to Pride Parade, ale o akej hrdosti je tu reč? Predpokladajme, že Pánboh mi nadelil škuľavé oči či ploché nohy. Možno ma poľutovať (ak by som stál o ľútosť), ale na čo mám byť hrdý? Zásluhu na tom nemám, a život mi to neuľahčí. Hrdý môžem byť akurát na to, že si hrdo nesiem svoj kríž a žijem, ako sa dá, aj keď mi k plnohodnotnej výbave čosi chýba.
Čo má však s hrdosťou (či nesením pomysleného kríža) spoločné okázalé verejné bozkávanie sa dvoch chlapov, pomaľovaných ako papagáje, polonahých a blbnúcich ako stádo paviánov vypustených z klietky? Fakt netuším. Je to len nechutné a aj inak tolerantných občanov to popudí voči ich teplejším kolegom, susedom, spoluobčanom, s ktorými doteraz vychádzali.
Orientáciu si človek nevyberie. Či sa s ňou pôjde predvádzať do cirkusu, to si určite vybrať môže.
.
