Nad tým všetkým by sa človek pousmial, keď vidí ten chaos, nestíhanie, a nedostatok peňazí na čokoľvek. A tie neurotické ženičky-učiteľky, pobiehajúce medzi triedami, zborovňou, riaditeľňou a týpkom, čo práve vo vestibule predáva vlnené deky z Rumunska. Už dávno som skonštatoval, že v našich pomeroch je učiteľské povolanie vhodné pre manželky bohatých podnikateľov, ktoré na tú školskú imitáciu platu nie sú odkázané, a učia z presvedčenia, z vnútornej potreby po šírení osvety, asi ako keď idú misionári do Afriky. Tu sa nebojuje s tropickými chorobami, povodňami či dravou zverou, ale so štátnou byrokraciou, jej nariadeniami, smernicami, buzeráciou na strane jednej a lakomosťou na druhej.
Škola však nielen učí, ale aj vychováva, dáva vzory správania. Svojho času sa v triede mojej dcéry konala voľba triedneho predsedu. O nič nejde. Priznám sa, netuším, o čom tá funkcia je (žeby donášanie učiteľovi na spolužiakov?), a keďže dcéra zdedila môj odpor k akýmkoľvek funkciám, bola i tak mimo hry. Pointa len príde: učiteľka vymyslela, že o predsedovi budú deti hlasovať v improvizovaných triednych voľbách, nech sa od mlada učia, čo je demokracia. Problém bol v tom, že učiteľka si už do funkcie vytipovala vhodnú kandidátku. A keď vo voľbách dostal najviac hlasov iný žiak, celú vec vyriešila tým, že voľby síce dopadli ako dopadli, ale predsedníčkou bude aj tak jej favoritka.
Tento príbeh má pre mňa takmer cenu metafory. Nielen zato, že podobné veci sa dejú aj v reálnej politike, kde už o niečo ide. Ide mi o príklad, ktorý sa tým deťom dáva. Iste sa z historky poučili, ako taká demokracia v praxi funguje. Dobre, asi na celú vec dávno zabudli, ale stopa v podvedomí zostane, a priznám sa, trochu ma to desí. Jasné, že učiteľka radšej vôbec nemala simulovať voľby a rovno vymenovať svoju vyvolenú žiačku, to by boli aspoň jasné pravidlá. Ale takto? Ako majú podobné príhody formovať mladých? Kde sa naučia cenu férovosti a daného slova? Niekto doma, niekto nikde, a tak to u nás i vyzerá.
Nič z toho ma neprekvapilo. Kedysi som učil pár semestrov na zahraničnej univerzite, bola to nádherná a cenná skúsenosť. Po rokoch som, takpovediac pre porovnanie a vlastné poučenie, prijal miesto na jednej slovenskej univerzite. Že sa tu dlho nezdržím, mi došlo rýchlo, ale rozhodol som sa jeden semester vydržať; za tú skúsenosť mi to stálo. Nesklamali ma. Nielen tým, že vybavenie laboratórií zodpovedalo 19. storočiu, a kľúč od kopírky strážili na katedre ako Svätý Grál. Nielen tým, že opätovné použitie niektorých jednorázových laboratórnych pomôcok či testerov u mňa vyvolalo nemiestnu poznámku, či sa tu recykluje aj toaletný papier (pôvodne som chcel namiesto papiera spomenúť prezervatívy, ale nechcel som predpokladať na posvätnej akademickej pôde žiadne neprístojnosti).
Najviac sa však splnili moje očakávania ohľadom spoľahlivosti daného slova. Čokoľvek, čo mi oznámil alebo so mnou dohodol vedúci katedry, platilo do okamihu, kým sa za ním nezavreli dvere. O pol hodiny už zvyklo byť všetko inak. Niekde na chodbe stretol dekana, stačila krátka výmena názorov (rozumej: dekan šéfovi katedry vymenil názory), a trebárs z pôvodného prísľubu, že ku kancelárii časom dostanem aj malé laboratórium, sa stal oznam, že prídem i o kanceláriu a mám sa k niekomu presťahovať, lebo škola si zrátala, koľko zarobí na prenájme svojich priestorov súkromným subjektom. Fajn, povedal som si, prevádzkujte si tento cirkus naďalej, traste sa o svoje smiešne platy a funkcie, nemajte vlastný názor a ohýbajte sa pred vrchnosťou. Ale robte si to bezo mňa. Učiť ma bavilo, no môj zmysel života nezávisel od toho, či sa jedného dňa stanem povedzme docentom či podobnou zverinou.
„Bolo tu fajn, a bolo toho akurát dosť.“ -oznámil som vyjavenému vedúcemu katedry (čakal azda, že si miesto na katedre budem vážiť ako dar z nebies?), a zavrel som dvere zvonka.
Ale to len na okraj. Chcel som povedať – ak veci takto fungujú na univerzitnej pôde, medzi údajnými elitami, čo možno očakávať od chudery učiteľky, s jej úbohým platom? Nie je každý svätec či misionár, a niekto od svojho platu závisí, nemá kam odísť. Ak aj bol človek rovný, systém ho časom tak pokriví, že on túto krivosť odovzdáva i deťom. Škoda. A potom, že prečo u nás voľby vyhrávajú takí, akí vyhrávajú.
